Stratené dievča • 12. kapitola

Ahojte, dnes prinášam novú kapitol z tejto poviedky. Je kratšia, ale dúfam, že vás poteší a bude sa vám páčiť. :) Bola by som rada, keby ste zanechali hviezdičku či komentár, aby som mala aj nejakú odozvu. ♥

Užívajte （✿ ͡◕ ᴗ◕)

---

"Vráť sa späť"...

Jeho hlas sa mi ozýval v mysli. Pod vodou sa stalo niečo, nad čím nemal Sasuke absolútne žiadnu kontrolu.

Preto bol taký naštvaný?

Pretože mi nebol schopný v tej situácií pomôcť?

Nie.

To bol bol pre neho priveľký súcit. Mal zásady a ja som nebola dôvod jeho melanchólie. Sasuke si musel uvedomiť, že už nado mnou nemá kontrolu, že ma nedokáže prinútiť tu ostať a rozkazovať mi. A aj keď s touto pesimistickou myšlienkou vrazenou dozadu mojej mysle, som si nemohla pomôcť, ale dôverovať tomuto Sasukemu.

Celý čas ako som nad týmto premýšľala, Sasuke sedel oproti mne a pozoroval ma. Aj moje fyzické telo aj moju bublinku života, v ktorej som sa momentálne nachádzala. Prisahala by som, že som v jeho očiach zazrela smútok, keď zdvihol zrak k tomu môjmu.

"Aspoň nie si mŕtva."

Očakávala by som v jeho hlase protivnosť, hnev, výsmech, čokoľvek, čo by sa mu podobalo. Ale počula som jedine úľavu.

"Ako je toto vôbec možné?!" To, že sa nenachádzam momentálne vo svojom fyzickom tele, na to som si už nejako zvykla. Ale tomu, že Sasuke môže vidieť moje "mentálne" telo a dokonca počuť moje myšlienky, tomu naozaj nerozumiem.

"Potrebujem, aby si mi povedala, čo sa stalo. Čo sa pokazilo.." Povie, čím zastaví vlnu mojich otázok. Ale ja som ho len prebodla pohľadom.

"Si v bezpečí, nemaj obavy. Možno sa ešte pár dni neprebudíš, ale nič ti nehrozí." Povedal s povzdychom dúfajúc, že nebudem klásť žiadne iné "zbytočné" otázky.

"Čo sa stalo, Sakura? Tam.. pod vodou?"

"Bola som odtiahnutá morskými pannami."

Sasuke si odfrkol. "To neboli morské panny. Boli to morskí obyvatelia. Sú trochu rozdielni." Ale hneď ako sa na mňa pozrel, sklopil zrak. "Ospravedlňujem sa. Pokračuj."

Bola som v šoku. Ospravedlnenie od Sasukeho. Bol iný. Choval sa divne, ale nie natoľko, aby zbudil podozrenie.

"Morskými stvoreniami... Potom bolo všetko už len čierne."

Snažila som sa to skrátiť, čo najviac. Sasukeho tvár bola ustarostená, kým sa snažil pospájať všetky kúsky do seba ako skladačku. Ale všetko sa rozpadávalo. Neveril, že mu hovorím všetko.

"Cítila som, že ma niečo páli."

"Kde?" Vyhŕkol.

"Na mojej ruke."

"Na ktorej ruke a kde presne, Sakura?" naliehal.

"Na mojej ľavej, stredný pr-" nestihla som ani dokončiť vetu, v sekunde sa zjavil pred mojou spiacou schránkou a vzal moju ruku do svojej. Pretáčal ju a hľadal niečo nezvyčajné. Cítila som jeho dotyk na mojej ruke. Bol to divný pocit. Cítiť niekoho tlak z dotyku, aj keď sa ťa v skutočnosti vôbec nedotýka.

"Vedela si, že som tam, keď si jedla. Neklam."

Spomínam si, že som cítila jeho prítomnosť.

"Pozeral som sa, ako ti Zabuza nasádza prsteň." Stále držal moju ruku. "Vidíš túto líniu?"

Čakal na moju reakciu. Bol to dokonalý kruh okolo môjho prstu. Ako keď je prsteň na ruke príliš dlho, ale toto bolo červené a opuchnuté. Presne ako popálenina. Nerozumela som, prečo je to však také dôležité.

"Viem, že na toto všetko neveríš.." prelomil Sasuke ticho. "Ale ten prsteň je zdroj mágie."

Keby som nevidela všetky tie veci, čo som aj videla počas môjho "pobytu" na tomto ostrove, z chuti by som sa zasmiala. Ale môj výraz bol prázdny.

"Neviem, kde ho Zabuza zohnal. Ale tento prsteň je extrémne nebezpečný a silný."

Znovu som sa pozrela na moju popáleninu.

"Ak nie je použitý správne, samozrejme. Ak by bol použitý na niekoho, kto by ho nepotreboval, celé jeho telo by zhorelo. Už vieš, čo tým myslím, Sakura?!" Jeho hlas bol naliehavý, plný zúfalstva.

Sasuke mi položil ruku naspäť vedľa môjho tela. Nechcel ma príliš otravovať. Keď sa postavil, zvrchu sa na mňa pozrel, v jeho očiach smútok zmiešaný s hnevom. Pocit jeho dotyku zmizol.

"Keď je nositeľ prsteňa v nebezpečí, aktivuje sa." Zrak odvrátil a zaťal zuby.

Po sekunde ticha skríkol: "Myslel si, že ti ublížim, Sakura!"

Nevedela som, čo povedať. Naozaj mi chcel Zabuza pomôcť? Skutočne by mi mohol Sasuke ublížiť? Netuším, čo si myslieť. Moje oči splašene pobehovali po zemi, pretože som musela od neho odvrátiť zrak. V hlave mi prebiehali všetky možné scénky, ktoré sa mi stali na tomto ostrove, ako som vydesená utekala po ostrove, pretože som si myslela, že ma chcú zabiť. Ako som vystrelila na Sasukeho šíp a následne si myslela, že je so mnou koniec. Dokázal by mi ublížiť? Rada by som si myslela, že nie. Ale..

V tom sa moje myšlienky zastavili. Doplo mi, že v tomto stave mi vie Sasuke čítať myšlienky. Vydesene som k nemu zdvihla zrak. Oči mal zatvorené, zdalo sa, že skoro nedýchal. Keď ich otvoril, leskli sa, akoby zadržiaval slzy. Ale dominujúcou emóciou bola zlosť. Prebodával ma pohľadom. Pozdvihol bradu, aby mi naznačil, že som ho sklamala. Posledné, čo si pamätám je mávnutie jeho rukou pred mojimi očami a následne tma.