Stratené dievča • 11. kapitola

Ahojte a hneď Vám aj prajem šťastný nový rok! Mám momentálne ešte stále skúškové obdobie, takže som samozrejme namiesto učenia sa písala, takže prinášam novú kapitolu hihi. ♥ Dúfam, že sa Vám bude páčiť（✿ ͡◕ ᴗ◕)

---

Viečka mi oťaželi, keď som otvorila oči. Všetko bolo rozmazané a nezaostrené. Mohla som nado mnou vidieť nejaké pohyby, ale vôbec som netušila, čo by to mohlo byť. Bolesť v mojej hlave ako keby bubnovala do rytmu s bolesťou, ktorá pichala celé moje telo. Moje svaly zaboleli v tom momente, ako som sa pokúsila otvoriť ústa a vydať zo seba pár slov, ale vyšiel len nárek a vzdychy. Nemala som nič pod kontrolou. Vtedy som pocítila silné ruky ťahajúc ma do teplého náručia. Zatočila sa mi hlava. Chcelo sa mi zvracať. Snažila som sa zhlboka dýchať, s hlavou opretou o niekoho hruď. Snažila som sa ukludniť. Vlna pohody ma zaplavila a dovolila mi konečne normálne zmýšľať. Mohla som počuť svoje aj jeho dýchanie. A jeho vôňa ma upútala. Bol to on a aj keby nie, tak som si predstavovala, že to je on. Bolesť v nohách aj v rukách sa utlmovala, ale aj tak som bola príliš slabá na to, aby som sa mohla čo i len pohnúť. Musel to vedieť, keď sa ma snažil podoprieť - jednou rukou mi pridržiaval zadnú stranu krku. Aspoň moje oči už vedeli zaostriť okolitý svet. A jeho tvár mi dala najavo, že ten, kto ma drží v náručí je Sasuke.

"Sakura?"

"Sakura, počuješ ma?"

Odpovedala som "áno" alebo aspoň som sa o to pokúsila. Výsledok bolo tiché zavrčanie. Sasuke okamžite presunul jednu ruku pod moje nohy a zdvihol ma do vzduchu. Okamžite som sa cítila ľahšia. Moje myšlienky mi len tak vírili v hlave, zanechávali za sebou iba stopy pálčivej bolesti. Sasuke sklonil pohľad a pozrel mi do očí.

"Teraz potrebujem, aby si sa zrelaxovala."

Som zrelaxovaná. Vlastne by som nemohla byť ešte viac zrelaxovaná než som v tomto momente.

"Upokoj sa a skús zaspať."

Jeho hlas bol ukľudňujúci a príjemný, ale niečo mi nesedelo ohľadom spania - aj keď som bola v jeho náruči - pôsobilo to na mňa nepohodlne a nechcene. Možno je toto len halucinácia? Možno som sa utopila v mori. More. Morské panny. Všetko si pamätám. Bolesť v mojich nohách kvôli im škrabaniu, bolesť v mojich prstoch, akoby boli v ohni. Bolesť v mojich pľúcach, ktoré sa dusili slanou vodou. Moje telo začalo plakať raz a znovu, agónia prechádzala zhora nadol, z dolu hore a dookola. Keď videl môj stres, zastavil sa a na čelo mi venoval jemný bozk. Moje viečka oťaželi a v momente som spala. Neviem, čo mi to urobil a ani ako to urobil, ale vedela som, že sa ešte dlho nezobudím.

"Tak, teraz si odpočiň."

Zamrmlal si popod nos, skoro akoby sa bál, že ma vzbudí. Sasuke začal kráčať oproti lesu. Bol sám na seba naštvaný, že neprišiel skôr, že ma skôr nedostal do bezpečia.

O chvíľu sme boli v kempe. Jeho chladný výraz okamžite zastavil celú oslavu, ktorá sa konala na moje zvítanie po dokončení úlohy na získanie kompasu.

"Sasuke! Si späť!"

Zakričal mladší chlapec, ktorý sa oproti nemu rozbehol, aby ho pripojil do veselice. Bol si úplne nevedomý všetkej vážnosti, ktorú Sasuke priniesol do táboru. Sasuke sa zastavil a pozeral sa na ostatných, ako k nemu bežia. Ich pohľady padli na moje bezvládne telo.

Chlapec, ktorého som poškriabala v prvý deň ako som prišla sa postavil od ohňa a prehovoril:

"Ha! Čo sa jej stalo?"

"Ja neviem," odpovedal Sasuke bez prejavenia akejkoľvek emócie.

"Čo myslíš tým, že nevieš?"

Spýtalo sa pár chalanov naraz.

Sasuke naklonil moje telo, keď posunul ruku do svojho plášťa a vytiahol odtiaľ kompas, ktorý im následne ukázal. Kompas bol stále neporušený. Priviazala som si ho tak tesno ku svojmu zápästiu, že nebolo šance, aby som ho stratila v oceáne.

"Sakura bola napadnutá troma morskými pannami."

Sasuke vyslovil posledné súvetie s neskrývaným odporom.

"Napadnutá morskými pannami?" Naruto podvihol obočie. Stál na kraji toho všetkého, pozoroval celú situáciu a konečne sa ozval. Sasuke ho len prebodol pohľadom.

"Áno, Naruto. Neboli to normálne morské panny. Nie také, na aké sme boli doposiaľ zvyknutí. Pokožku aj vlasy mali sivé a oči biele." Pokračoval Sasuke s vážnosťou. "Takže odteraz sa vyhýbajte vode. Aspoň pokiaľ to nevyriešim."

V dave chalanov sa objavil menší šepot. Nikdy nepočuli o morských pannách, ktoré vykazujú nebezpečenstvo. Aspoň nie im.

Sasuke kývol hlavou, Narutovi naznačil, že sa s ním potrebuje porozprávať. Ostatní to pochopili a ihneď sa rozišli.

"Ešte niečo." Sasuke si odkašlal, stále držal moje telo pevne. Teraz boli len oni dvaja sami.

"Vo vode sa stalo niečo, čo neviem vysvetliť. Niečo ako explózia. Neviem."

Naruto zvraštil obočie.

"Oslňujúce svetlo akoby vystrelilo odspodu a zahnalo ich všetky preč. Ale neviem, čo to spôsobilo. Teda aspoň pokiaľ sa Sakura nezobudí."

Naruto pokývol hlavou a pozrel na mňa. Jeho tvár bola plná obáv.

"Nemôžem ju uzdraviť," odpovedal Sasuke na Narutove myšlienky, "vieš, že je to nad moje sily." V tom momente sa otočil a začal kráčať ďalej od tábora a od stanov, ktoré patrili chalanom.

Kráčal, až pokiaľ sme sa nezjavili pri obrovskom strome. Jedným skokom sme boli hore a ja zisťujem, že toto je miesto, kde Sasuke býva. Odhrnul plachtu a ocitli sme sa vo veľmi útulnom a teplom príbytku, ktorý je postavený z dreva v korune stromu. Jemne ma položil do postele. Spala som. A celá táto situácia by mala byť pre mňa neznáma, až pokým by mi všetko Sasuke nepovedal. Lenže to je ten problém. Ja som nespala. Teda spala, ale zároveň nie. Všetko som videla a počula, akoby som sa vo vetre vznášala. Viete, ako všetky tie príbehy, keď bol niekto v kóme a pozeral sa na vlastné telo? Niečo také sa deje práve mne. Sasuke ma prikryl a sadol si na kraj postele. Intenzívne študoval moju tvár. Vyzeral, že je tiež vysilený a nie vo svojej koži. V tom som zamrzla. Pozeral sa rovno akoby do mojich očí a ja by som mohla prisahať, že v jeho očiach sa objavili odlesky. Zaťal zuby a silno prehltol.

"Vráť sa späť," zašeptal.