Stratené dievča • 10. kapitola

(◠‿◠✿) Áno, áno, nová časť! Je trošku kratšia, ale nechcela som tam zbytočne pchať scény, ktoré by som si rada nechala do samostných kapitól. Snáď sa bude páčiť. （✿ ͡◕ ᴗ◕) Taktiež.......... by som Vám rada naznačila... príchod? vrátenie? muhahaha ヽ（´∀｀）ノ V blizkej dobe sa naozaj máte na čo tešiť! ✿

---

Bolo neskoro v noci, plný mesiac žiaril na oblohe. Chodba vyzerala strašidelne. Bola osvetlená zapálenými sviečkami, ktoré vytvárali cestu až na koniec palubnej dosky. Šprintovala som najrýchlejšie ako sa mi dalo, ale musím uznať, že sem tam som sa pozrela aj pod nohy, pretože som mala strach, že by som zakopla a zrútila sa na zem. A myšlienka, že ma Zabuza dobehne a chytí, ma až priveľmi desí. Už som videla koniec. Rýchlo som sa ešte obzrela za seba, nikto nikde nebol. Uľavilo sa mi. Chytila som sa zábradlia a naklonila sa. Na moje prekvapenie, a povedala by som, že až veľké šťastie, bol o loď priviazaný malý čln. Najskôr som doňho hodila kompas. Aby sa mi pri skoku náhodou nevytratil do hlbín. Potom prišiel ale moment pre mňa. More bolo kludné. Silno som zatvorila oči a skočila. Vydýchla som si, keď som dopadla do suchého a nie do vody. Rýchlo som vzala veslá do rúk, odmotala lano lode od člnu a pádlovala o život. Ešte som sa znovu rýchlo pozrela za seba. Zabuza stál na konci lode a niečo hľadal v kabáte. Vybral nejaký malý predmet, obzrel si ho a hodil mi ho do člnu. Najskôr som sa zľakla, nevedela som, čo to je, ale keď som sa bližšie pozrela, bola to krabička. Nevenovala som jej pozornosť, chcela som sa čo najrýchlejšie dostať ďalej od lodi. Ale nevedela som, akým smerom sa vybrať. Široko ďaleko bolo len číre more. Nevidela som ani len náznak ostrova.

Pádlovala som a pádlovala, až pokiaľ som nestratila Zabuzovu loď z dosahu. Ruky ma neskutočne boleli, tak som sa rozhodla si dať pauzu. Vtedy som si povedala, že preskúmam krabičku, ktorá mi bola hodená do člnu. Nebolo na nej ale nič zvláštne. Obyčajná čierna krabička, v ktorej sa zdalo, že nič nie je, keďže som necítila žiadnu váhu. Opatrne som ju otvorila a našla v nej poskladaný kúsok zdrapu.

Sakura, toto píšem ešte pred večerou. Mrzí ma to, ale musel som to spraviť tak, aby si Uchiha myslel, že si na jeho strane a nie mojej. Kompas si získala, dokončila úlohu a toto divadlo by ho malo prinútiť ti viac veriť. Zisti, kde ti ukryl srdce. Až potom budeš môcť odísť. Ak sa so mnou budeš chcieť spojiť, príď na člne do kostlivcovej jaskyne. Uchiha tam stráca schopnosť mať nad všetkým kontrolu a nevystopuje ťa tam.

Verím v teba. Zabuza.

Po prečítaní som si tiež všimla, že pri kraji člnu je poskladaná kôpka môjho oblečenia, pri ktorom sa nachádza aj jeden menší melón, ananás a dve mangá. Takže Zabuza to mal celé naplánované. Vtedy som si pleskla po čele. No jasné! Naozaj musím obdivovať jeho myslenie vpred. Toto Sasuke čakať nebude a bude mi plno dôverovať. A mne sa rýchlo podarí zistiť miesto, kde skryl to, čo patrí mne. Táto malá nádej mi dodala silu a ja som schytila veslá znovu do rúk a začala pádlovať o sto šesť. O chvíľu sa mi musí ostrov objaviť v zornom poli. Som si tým istá.

Po ukrutne dlhom čase som zbadala kúsok ostrova. Ale túto časť nespoznávam. Asi som možno z druhej strany. Dostávam sa do "kamennej časti". More tu je sfarbené na tmavo modro a z vody vyčnievajú obrovské balvany. Je tu dokonca niečo aj ako kamenná klenba, ale len na malý kúsok. Tvarom mi to pripomína dúhu. Len sivú. Snažím sa to tadeto preplávať člnom, určite sa musím dostať do vnútra ostrova. Zrazu sa ale o niečo zaseknem. Veslami hýbem ako sa dá, ale s člnom to nehne. Možno riasy? Ale riasy by sa mi nemali o čo zachytiť. Zúfala z toho, že neviem, čo mám spraviť, odložím veslá a nakloním sa z člnu, aby som zistila zdroj môjho zastavenia. Ale voda je tak tmavá, že nevidím absolútne nič. Rozhodnem sa to preskúmať rukou. Voda je mierne studenšia, ale nič hrozné. Pokojne sa aj ponorím celá, ak to bude nutné. Ohmatávam celý bok člnu, ale nič necítim. V tom mi ale podskočí srdce. Cítim ako ma niečo schmatlo za moju ruku a v momente vypadávam z člna do vody, ktorej som sa nadýchla. Začala som so sebou kmitať zo strany na stranu a druhou rukou sa pokúšala vymaniť zo zovretia ani neviem čoho. Vtedy som uvidela jej oči. Boli prekrásne, žiarivo sivé. Čierne vlasy jej "viali" vo vode. Pozerala sa priamo na mňa, približovala sa tvárou k tej mojej. Pomaly som prestávala dýchať. Nemala som už síl. Zrazu len vycerila zuby a začala ma ťahať hlboko ku dnu. A čím hlbšie sme boli, tým sa mi viac a viac zatvárali oči. Všade bola tma. A ja som sa už zmierila s vlastnou smrťou. Posledné, čo som plne vnímala a si pamätám predtým, ako som zatvorila oči, je znovu silné ťahanie za ruku. A rozvírenie vody.

Temnota.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

Niečo ma ťahalo naspäť.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

Celé moje telo bolo ako v ohni.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

Otvorila som oči.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

Všetko bolo tak rozmazané.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

A ja som bola taká slabá.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

Chcelo sa mi spať.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

Bola som obklopená intenzívnym svetlom. Aj keď som viečka znovu zatvorila, prepaľovalo mi cez ne.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

Umieram.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

Teplo bolo stále intenzívnejšie a intenzívnejšie, pálilo ma na celom tele a zabraňovalo mi v tom, aby som samú seba opustila tak ľahko. Vtedy som to ucítila. Silné ruky ma schytili za plecia a zdvihli. Cítila som chlad z mokrého oblečenia ako som bola pritiahnutá do niekoho náručia. Moje telo stratilo akúkoľvek silu, hlava mi spadla dozadu.

"Prebuď sa! No tak, prebuď sa!"

Jeho panika v hlase bola posledná vec, čo som počula.