Stratené dievča • 9. kapitola

Sama tomu neverím, ale áno. Skoro po roku je to tu. Nová kapitola! Ani neviem, čo k tomu povedať, len to, že dúfam, že sa Vám bude páčiť.. ♥ :)

---

Sasukemu som sa pozerala rovno do očí. Už zo mňa opadlo prekvapenie. Teraz som bola naštvaná. Jeho oči akoby prepaľovali skrz moju dušu.

Na otázku som mu neodpovedala. Zrazu sa začal smiať. Najskôr sa mu skrivili kútiky, akoby to v sebe zadržiaval. Ale potom sa zasmial veľmi hlasno. V strachu, že by ho Zabuza mohol započuť som sa inštinktívne obzrela na dvere či sú zatvorené. Boli.

Ale keď som sa znovu pozrela späť, Sasuke tam už nestál. Otočila som sa k zrkadlu a v odraze ho videla sedieť zase na posteli.

"Tie šaty sa ti hodia," ohodnotil pokým si ma prezeral od hlavy po päty.

Stále som sa na neho pozerala cez zrkadlo. Potom som ale sklopila zrak. Nevedela som, ako mu mám odpovedať.

"Ale nie som tu preto, aby som ťa obdivoval v šatách." Jeho oči stmavli. "Bavíš sa?.. Pretože ja sa veľmi bavím," zastavil sa, akoby na sekundu nad niečím rozmýšľal a potom pokračoval, "Narutovi sa toto podarilo dokázať v oveľa kratšom čase. A ten sa nenechal ani zajať."

Teraz som sa k nemu otočila a zapichla do neho zrak.

"Ja nie som Naruto."

"Ja viem, že nie," povedal so škodoradostným úsmevom. "Práve preto si tak veľmi užívam sa na teba pozerať," kútiky mu už padli, "tvoje rozhodnutia sú... zaujímavé."

Chvíľu sme každý druhého len tak pozorovali. Ja som si nebola úplne istá s tým, čo by som mu mala odpovedať.

Potom pokračoval: "Ale musím sa priznať, že ma trošku sklamalo, ako si mu bezmyšlienkovite prezradila to, že nemáš srdce. A v podstate moje tajomstvá."

Ukazovákom si prebehol po čeľusti. "Ale aspoň ťa preto nezobral preč."

Čo tým chce povedať? Že ma tu odrazu chce? Vôbec mu nerozumiem.

"Ale páči sa mi ťa pozorovať, pretože povedzme si pravdu-"

V sekunde sa znovu objavil rovno predo mnou. "Páči sa mi ťa pozorovať, pretože ma udivuješ, Sakura. Držíš ma v chôdzi, na nohách."

Myslím, že teraz už naozaj očakával moju odpoveď, ale ja som sa držala, aby som nepovedala niečo, čo by ho naštvalo. Len som pozdvihla bradu na znamenie, že odpovede sa nedočká.

Nepatrne prižmúril oči a prehltol svoju hrdosť. "Na tej večeri očakávam nejaké prekvapenie," povedal sucho predtým než zmizol.

Tento krát som vedela, že som už naozaj sama. Začala som samú seba upokojovať a premýšľala som, ako by som mohla Sasukeho udržať zaujatého a hlavne, aby mi pomohol získať ten kompas. Hľadela som na vlastný obraz v zrkadle. "Možno by som mohla začať nosiť viacero obyčajných čiernych vecí. Šaty pôsobia jednoducho, ale zároveň veľmi elegantne a sofistikovane.

Hlasno som zaklopala na dvere. Vlasy, ktoré som už mala uschnuté, sa mierne zvlnili. A musím povedať, že odkedy som na ostrove všimla som si, že sú aj svetlejšie. Mierne ma striaslo, rozmýšľala som, ako toto všetko dopadne.

"Poď ďalej."

Zabuzov hlas sa ozval z druhej miestnosti. Stlačila som kľučku a vošla ďalej. Sedel na druhom konci stola.

"Tie šaty sa ti hodia."

Zabuza povedal presne to isté, čo aj Sasuke pred pár minútami. Vyľakaná som sa na neho otočila, ako som zatvárala dvere. Bála som sa, že Zabuza vie, že Sasuke je niekde blízko.

"Vyzeráš akoby si videla prízrak, Sakura," zasmial sa nepatrne.

Párkrát som žmurkla, aby som sa vrátila naspäť do reality, Zabuza narovnal obočie.

"Bol to kompliment a myslel som ho vážne," povzdychol si, "tie šaty sa ti hodia, naozaj."

Postavil sa spoza stola a ani som si nevšimla, že bol doslova preplnený asi každým druhom exotického, farebného ovocia s dvoma striebornými taniermi oproti sebe - odhadujem, že pre nás dvoch. Vlastne pre koho iného? Sme tu len my dvaja. Alebo?

Veľká misa v strede bola preplnená hroznom a nejakým iným ovocím, ktorého nepoznám názov. Striebro doslova svietilo zo stola, keď som si všimla aj príbor a kalichy. Bolo to nečakane prekvapivé a prívetivé gesto. Ako kráčal ku mne, skoro by som povedala, že zdráhavo, zasvietil aj jednu sviečku. Potom ku mne natiahol ruku a ja som s menším váhaním položila na ňu moju ruku. Odviedol ma ku stolu, dokonca mi zasunul stoličku. Predtým, ako si sadol naspäť na svoje miesto oproti mne, som si odkašľala.

"Ďakujem. To je od teba veľmi ohľaduplné," okomentovala som jeho nové správanie sa ku mne.

"Nie je začo."

Cítila som, ako mi spadli ramená, keď napätie medzi nami ustúpilo.

Zabuza na mňa kývol hlavou. Obaja sme pozdvihli naše kalichy do vzduchu, ako znak úcty jedného voči druhému, odchlipli sme si z horkého červeného vína. Zakusnutím do jazyka som sa prinútila nevypľuť to naspäť do pohára. Ak chcem získať kompas, musím sa chovať dokonalo. Zabuza ma intenzívne pozoroval a ja som si plnila tanier všetkým možným jedlom, aj tým, čo som nespoznávala. Počkal, kým som si vybrala ja a až potom siahol on po jedle a začal konverzáciu.

"Spomenula si, že kým si tu bola-"

Zdalo sa, že nevie, aký výber slova má použiť. Ja som pozorne počúvala pri tom, ako som si napchávala ústa hroznom. Keby som len takto mohla jesť už navždy...

"Kým si tu bola držaná, zmienila si sa o nejakom inom dievčati na ostrove."

Chvíľu som počkala, kým som prehltla všetky bobule a až potom som odpovedala: "Je zhruba v mojom veku.. Aspoň myslím."

Očami som prehľadala miestnosť, keď som si spomenula na to, ako som na ňu narazila a Naruto ma od nej odviedol.

"Bola uväznená vo visiacej klietke.. Pravdepodobne preto, lebo naštvala Sa-... Sasukeho," hlas sa mi pri vyslovení jeho mena zachvel. Neviem prečo.

"Ale len viem, že by som nechcela byť na jej mieste," dokončila som vetu a v tom momente ma pichol pocit sebeckosti.

"A to už prečo?"

"Hmmm?" odpovedala som s plnými ústami jedla.

"Prečo by si nechcela byť na jej mieste?" spýtal sa ma Zabuza ešte raz.

"No, už aj tak som uväznená na tomto ostrove, ale som aspoň rada zato, že sa môžem ako tak pohybovať, nemusím byť vo

väzení," zamrmlala som, aby som objasnila situáciu.

"Myslím to tak, že už som tu utrpela nejaké tie zranenia a situácie plné strachu kvôli Sasukemu, ktoré ma trochu poznamenali. Tak kto vie, čo spravila ona, keď takto skončila.."

Hneď ako som dopovedala túto vetu, cítila som naplnenie miestnosti ťažkým vzduchom. Už tu nie sme sami. A mám pocit, že som Sasukeho naštvala. Zakusla som si do líca, aby som si pripomenula, že nemám právo na rozprávanie.

Zabuza vyzeral pokojne, ale jeho oči skenovali miestnosť.

"To je problém so Sasukem. Je to podvodník a nepáči sa mu, keď nejdú veci podľa jeho plánu."

Pritakala som.

"Taktiež je nepredvídateľný," dodal.

"Kto vie, možno skončím v tej istej pozícií v tom momente, keď opustím túto loď," mierne som sa zasmiala, predtým než som si uvedomila, aké sú moje šance na prežitie mizerné.

"Kto povedal niečo o opúšťaní mojej lodi?" spýtal sa ma a zároveň sa oprel o operadlo stoličky. V ruke silno stláčal strieborný nožík, ktorým doteraz jedol. Zrazu ho celou silou zapichol do stola. Vystrašilo ma to.

"Po kúpeli, šatách a jedle chceš stále odísť?" spýtal sa a moje oči sa odtrhli od nožu na jeho tvár.

"Chcem opustiť ostrov, áno. Vrátiť sa domov."

"No, na to potrebuješ srdce," zdôraznil to päsťou pri jeho hrudi. Neodpovedala som. Len som ho pozorovala so široko otvorenými očami - nebola som zajatkyňou u Zabuzu. Ten, kto ma skutočne väzní je Sasuke. Mix strachu a hnevu sa vo mne búril. Ako je možné, že som si to doteraz neuvedomila?

"Páči sa mi, keď máš tak vypúlené oči. Môžem tak lepšie obdivovať ich farbu," mierne sa zasmial a postavil od stola a jeho nedotknutého jedla. Zrak som uprela na fľašu vína, ktorá bola len kúsok odo mňa - len pre istotu. Jeho ruku natiahol ku mne a schmatol tú moju. Pozrela som sa na neho.

"Urobím ti dohodu."

Uši som nastražila a zakusla si do spodnej pery. Z vrecka vytiahol zlatý prsteň a nasadil mi ho ľavý stredný prst. Mal v sebe červený kryštál. Zmätene som sa naň pozerala a potom som zdvihla zrak na Zabuzov výraz.

"K čomu to je?" spýtala som sa.

Uvoľnil mi zápästie a uškrnul sa. Potom vytiahol kompas, nechal ho visieť pred mojou tvárou. Rukou som chcela po ňom siahnuť, ale on ma pevne schytil za hrdlo. Druhou rukou buchol silno do stola a prevrátil ho so všetkým, čo na ňom bolo.

"NO POĎ, SASUKE! VIEM, ŽE SI TU! POMÔŽ JEJ!"

Zabuza kričal po celej miestnosti. Ja som sa rukami snažila uvoľniť jeho zovretie.

"SASUKE. POTREBUJE ŤA."

Zakričal znovu a pritom priložil nôž ku mojej tvári, prešiel mi s ním po líci. Naplnila ma panika. Rukou som siahla po fľaši, ale Zabuza mi stlačil hrdlo ešte viac, čím mi fľaša vypadla z ruky. Druhou rukou som sa stále snažila mu dať tú jeho preč, aj keď som vedela, že mi to nepomôže. Pod prstami som ucítila niečo kovové a chladné, neviem, čo to bolo, ale odtrhla som to z jeho kabáta a celou silou som mu to zapichla do ruky, ktorú mal okolo môjho krku. Okamžite ma pustil, ustúpil o pár krokov a rukou triasol, čo spôsobilo, že mu vypadol z nej nožík na zem. Mal ju celú krvavú. Prekvapene sa na mňa pozrel. Ale až potom som si uvedomila, že to vlastne nebolo na mňa. Pozeral sa za mňa a predtým ako som mohla popadnúť dych, fľaša, pre ktorú som sa predtým načahovala, sa rozbila tým, ako do neho narazila. V momente sa zrútil na zem. Celé som to sledovala, celá sa triasla, srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Okolie sa mi začalo točiť, keď som uvidela červenú farbu, ale potom som si uvedomila, že to je červené víno, ktoré nasakuje do koberca a nie jeho krv. Nepremeškala som už ani len jednu sekundu, vytrhla som od neho kompas a utekala som z dverí, po chodbe, až pokým som nenarazila na palubu.