Stratené dievča • 6. kapitola

Znovu sa po dlhej dobe hlásim! :) Pri tejto časti som mala toľko nervov, ani si neviete predstaviť (Hin, ty vieš :D :( :D), tak dúfam, že sa Vám bude páčiť. :) .. Chcela by som len ešte napísať, že pri predošlej časti sa objavili dve alebo tri osoby, ktoré mi dali pol hviezdičky. Naozaj veľmi, veľmi ma to mrzelo, ani si to neviete predstaviť, pretože na tejto poviedke si dávam extrémne záležať. :( Ja chápem, že nie každému sa páči, to mi je jasné, ale ocenila by som, že keď už mi dávate malé hodnotenie, tak mi napíšte kritiku do komentárov, čo sa Vám nepáčilo a čo by som mohla zlepšiť - určite by neuškodila :).. ♥

---

Nakoniec sa mi podarilo zaspať. Všetok ten plač mi zobral aj posledný kúsok mojej energie. Bola som neskutočne vďačná Narutovi za to, že mi dovolil prespať v jeho posteli. Myslím, že som dokonca presvedčila samú seba, že je moja vlastná a že som doma, pretože hneď ako som sa prebudila a čelila znovu realite, smútok, strach a obavy ma znovu premohli. Obrátila som tvár na vankúš a hlasno si vzdychla, keď si moje oči privykli na tmu, ktorá bola v stane napriek tomu, že je už ráno.

"Samozrejme," zachripela som, keď som na pni vedľa postele zbadala kúsok kokosu naplneného vodou. Po včerajšej noci a mojich nevyrovnaných myšlienkach som sa aj tak pousmiala nad svojim úspešným "prežitím".

Siahla som po ňom - bol to inštinkt, ktorého príčinou bolo moje suché hrdlo. Omámene som sa posadila a pomocou jednej ruky som si odhrnula vlasy z tváre, aby som sa mohla napiť. V tom krátkom čase som úplne zabudla, aká dobrá je voda.

"Nie je začo."

Prehltla som a vyšplechla trochu vody, keď som sa snažila si odkašlať, aby som si vyčistila hrdlo. Moje oči spočinuli na Sasukem, ktorý stál na začiatku stanu. Niekoľko slnečných lúčov sa snažilo spoza neho preniknúť. Nad mojou reakciou mu mykalo kútikmi úst.

"Nechcel som ťa prekvapiť, ale necháš sa veľmi rýchlo vystrašiť," zasmial sa, predtým než zdvihol jedno obočie.

"Musíš si obliecť niečo iné," ruky si prekrížil cez prsia a nenútene sa oprel o tyč, ktorá podopierala stan, "po prvé - kvôli tomu, čo budeš robiť a po druhé - si oficiálne stratený chalan."

Falošne som sa usmiala a kokos položila na miesto, odkiaľ som ho vzala. Jeho výraz sa zmenil na natešený, dokonca sa široko usmial. Ale niečo mi na tom úsmeve nesedelo, nebol to príjemný, sladký úsmev.. Ale kedy som taký od neho videla, však?.. Pozorovala som ho so zdvihnutým obočím, nechápajúc, nad čím asi tak žasne. Zrazu sa na päte otočil a odišiel bez jediného slova. Prevrátila som očami. Postavila som sa z postele a začala premýšľať, čo myslel tým novým oblečením. Moje oči okamžite začali prehľadávať miestnosť. Pri vchode do stanu na ďalšom menšom pni, bolo dokonalo poskladané oblečenie, ktoré tu očividne pre mňa nechal. Podišla som k nemu a ako prvé schytila tmavo fialovo-vínové tričko s ¾ rukávom. Pod tričkom boli tmavo hnedé, skoro až čierne nohavice, ktoré po celej dĺžke mali šnurovanie. Na úplnom spodku bol hrubý čierny plášť, presne ten istý, ktorý všetci nosia. Vedľa bol položený opasok s krytom na nôž a na zemi boli položené čierne čižmy asi po kolená. Všetko som si to obliekla, okrem plášťa, pretože dnes je naozaj teplo. Okolo pásu som si dala opasok a hneď aj otvorila kryt. Samozrejme. Žiadny nôž tam nie je. Neverí mi natoľko, aby mi dal do rúk zbraň. Frustrovane som si pri tej myšlienke vzdychla. Vlasy som si rýchlo stiahla z gumičky a rukami sa snažila ich čo najlepšie si ich prečesať. Musím sa spýtať Naruta, či nemá nejaký hrebeň alebo čo.

Odhrnula som závesy stanu a vyšla. Sasuke stál vysoko na konári stromu, dosť hrubého nato, aby ho udržal. Všetci ostatní boli zhromaždení okolo toho stromu. Jeho pozornosť a oči spočinuli na mne akonáhle som sa zjavila.

"Vitaj, Sakura, vďaka, že si sa k nám pridala."

Žmurkol, čo spôsobilo jemné začervenanie mojej tváre. Hneď som sklopila zrak, aby si to nikto nevšimol.

"Teraz nám musíš niečo dokázať."

Chalani sa pozreli na mňa a potom späť na Sasukeho.

"Potrebujem, aby si mi doniesla niečo veľmi vzácne. Navštíviš môjho priaaateľa. Budeš musieť byť veľmi opatrná. On nie je milosrdný ako ja a neušetrí tvoj život len tak. A keďže nemáš srdce,"

??????? nemám srdce? Čo tým dopekla myslí? Aké srdce? Som si dostatočne istá, že to čo bije v mojej hrudi nie je oblička. To má byť akože nejaká indiánska prezývka pre niečo? Som naozaj zmätená.

"bola by to pre teba naozaj oveľa horšia smrť." Potichu vydýchol zo seba všetok vzduch, jeho oči boli zabudnuté do tých mojich. Napokon sa usmial.

On sa usmial. Normálne sa usmial. To si zo mňa robí srandu. Hovorí tu o tom, ako môžem zomrieť a o mojej pravdepodobne hroznej smrti, keďže nemám nejaké "srdce" a on sa pri tom usmieva?! Mám sto chutí ho zhodiť z tej sprostej haluze a nakopnúť ho. Ostatní začali po poslednej vete jasať a pískať, čo mi spôsobilo zimomriavky.

"Musíš sa dostať na pobrežie, na palubu a získať kompas." Povedal nenútene a pozeral sa na mňa s planúcimi očami.

"To je všetko? Žiadny ďalšie inštrukcie ako mám asi tak nájsť ten kompas?"

Revanie utíchlo ako sa na mňa všetci, okrem Sasukeho a Naruta, šokovane pozreli, keď som konečne prehovorila. Sasuke sa znovu len zasmial, tak ako to vždy robí.

"Budeš to vedieť, keď ho uvidíš." Odrazu skočil zo stromu a zastal asi meter predo mnou. "A ešte jedna vec..."

Sasuke sa začal ku mne pomaly približovať, očami skúmal môj výraz. Keď naše tváre delilo len pár centimetrov, hlavu naklonil na bok a zhlboka, ale znovu potichu, sa nadýchol. Potom prišiel šok. Pre mňa. Sasuke vrazil jeho pravú ruku do mojej hrude. Cítila som horúce pálenie ako môj zrak okamžite spočinul na jeho paži zmiznutej v mojom tele. Bola som tak v šoku, že som sa nemohla nadýchnuť a do očí sa mi nahrnuli slzy. Nezmohla som sa ani len na slovo, keďže bolesť stále len rástla a rástla. Myslela som si, že umieram, keď vytiahol ruku a odhalil sýto červenú žiarivú pumpujúcu vec. Znovu som zalapala po dychu - to je nemožné. Po všetkom tom, čo som videla, toto som proste stále nemohla spracovať. Žiarivá masa v jeho ruke bola moje srdce. Moje srdce, dočerta! V hlave som mala zrazu toľko otázok. Ako je možné, že som stále nažive? Ako to dokázal? Pozrela som sa naň a asi som nato prišla. Nebolo to normálne srdce od krvi. Bolo to niečo ako sklenená napodobenina srdca, ktorá je naplnená červenou tekutinou - oveľa svetlejšou, žiarivejšou a sýtejšou červenou farbou než je krv. Potom som sa hneď zamerala na to srdce, ktoré naozaj potrebujem k životu. Rozhodne mi v hrudi stále bilo - a touto udalosťou mi bilo ako splašené. Čo je potom to, čo drží v ruke? Nejaký magický obal ľudského srdca? Myslela som, že čoskoro mi praskne hlava. Sasuke ho zdvihol do výšky a ako keby na povel, Tieň, ktorý ma sem priniesol (skôr uniesol), priletel z ničoho nič, zdvihol moje srdce a znovu sa vytratil. Bolo mi na odpadnutie, moje telo sa začalo nakláňať dopredu a bola by som spadla, keby ma nebol Sasuke zachytil. Plecia mi vyrovnal a postavil ma rovno na nohy.

"Teraz mám istotu, že len tak neodídeš," jemne prehovoril, akoby sa snažil utíšiť malé plačúce dieťa.

Cítila som sa prázdna a podvedená. Chcelo sa mi kričať, ale nedokázala som otvoriť ústa. Silno som zatvorila oči a po sekunde ich znova otvorila. Vrie vo mne hnev. Tipujem, že Sasuke si všimol môj oheň v očiach, ktorý odrážal všetky pocity, ktoré vo mne boli, pretože, keď sa na mňa pozrel, prižmúril oči a spravil skoro nebadateľný krok dozadu. Ale ja som si to aj tak všimla. Rýchlo sa spamätal a znovu bol pri mojej tvári.

"Dávaj si pozor, nie je moc priateľský. Teraz už si nato sama."

Posledná veta sa strácala vo vetre, pretože skôr ako som si stihla všimnúť všetci a všetko okolo mňa sa rozmazalo a napokon aj zmizlo. Teraz som stála na pláži. Hneď ako som si uvedomila, že moje nohy sú namočené vo vode, rýchlo som utekala preč. Mokré topánky sú teraz posledné na mojom zozname chcených vecí. Od zlosti som rozhodila ruky a spustila krik. Všetok hnev som sa snažila zo seba dostať von. Pokoj, Sakura. Ty to zvládneš. Donesieš mu ten pekelný kompas, on ti vráti srdce a nechá ťa odísť. Možno ti vymaže spomienky a ty budeš ďalej len obyčajný človek, ktorý čaká na mamu, až sa vráti z pracovnej cesty. Len pokoj... Klamem samej sebe. Očividne sa z toho nič nestane, ale aspoň som sa pri tej myšlienke dokázala trochu upokojiť. Teraz sa musím sústrediť.

Neviem presne, ale musela ubehnúť taká hodina, odkedy ma sem Sasuke premiestnil. Celý ten čas som chodila po brehu a rozhliadala sa po nejakom náznaku lodi, ktorú mi Sasuke spomínal. Ale nič. Bola som už zúfala. Ako ju mám sakra nájsť? Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Zatvorila som oči a snažila sa znovu upokojiť.

Posledné, čo si pamätám je iba obrovská bolesť na zátylku. Otvorila som oči a snažila sa rozoznať priestor, ale nič z tohto mi nepripadalo známe. Potom mi to došlo.

Som na lodi.