Stratené dievča • 5. kapitola

Ahojte :) Prepáčte, že to tak veľmi trvalo, ale vyskytol sa mi v živote obrovský problém a ja som nemala čas a ani chuť na písanie. Snáď to pochopíte. Určite budem ďalej pokračovať, ale ešte taký mesiac znovu nebudem mať čas, pretože sa končí šk. rok a moja škola mi dáva zabrať. Som rada dokonca aj za tú chvíľu, ktorú som mala na dokončenie tejto kapitoly. Od prázdnin by malo už všetko fungovať tak ako predtým :).. Užite si kapitolu!

---

Ticho som sledovala tancujúce postavy okolo ohňa a jemne si poťupkávala nohou. Všetko to búchanie drevom do predmetov vytváralo akúsi hudbu. Nedalo sa neovládať.

Usmiala som sa - konečne som sa cítila uvoľnená, čo sa týka situácie a ľudí, medzi ktorými sa práve nachádzam.

Sasuke už vedľa mňa nesedel. Len myšlienka na neho mi zovrela hrdlo. Mala by som mu veriť? Pravdepodobne nie.

Ani som si nevšimla Narutov prebodávajúci pohľad, ktorý na mňa upieral z druhej strany tábora. O chvíľku prišiel.

"Bavíš sa?" spýtal sa nenútene.

"Snažím sa."

Jemne sa zasmial predtým, než sa zamračil. "Prečo ťa sem Tieň priniesol?"

Teraz som sa pre zmenu zasmiala ja. "Na toto sa snažím prísť už odkedy som tu. Myslím, že ani Sasuke nič netuší."

Ako na striedačku sa teraz zasmial Naruto.

"Čo je na tom vtipné?" nechápala som.

"Len to, že veríš, že Sasuke je v tom nevinný."

Zdvihla som obočie.

"A tým myslíš čo?"

"No..." Naruto si pomaly prisadol ku mne na peň, tak blízko ako len mohol. Naše kolená sa dotýkali. "Nasledujem Sasukeho. Je to dobrý vodca pre chalanov," povedal a rukou ukázal na všetkých stratených chlapcov. Už sa pomaly unavovali, to bolo vidieť. Zdá sa, že niektorí už išli dokonca aj spať. "Lenže, on nie je malý naivný chlapec. On... vie hrať hry," uškrnul sa a mierne potriasol hlavou, vyzeralo to, ako keby nesúhlasil s tým, čo hovorí.

"A ty si sa už stala súčasťou tých hier.. Oni ťa majú prinútiť riskovať veci. Máš v nich preukázať svoj charakter."

Povzdychla som si. "Chápem, ale čo to má spoločné so mnou?"

Naruto sa pozrel na svoje ruky, chvíľu sa odmlčal. "Znamená to, že ťa tu potreboval a že prinútil svoj Tieň, aby ťa sem priniesol."

Ruku som inštinktívne zdvihla k hlave. Našťastie som nemala vďaka Sasukemu žiadne škrabance, ale aj tak mi to pripomenulo spomienku na noc, kedy ma Tieň uniesol.

"Musíme prísť na to, prečo ťa tu chce."

Hysterický smiech, ktorý som používala veľmi často od tejto návštevy sa znovu ozval. "Radšej by som šla domov."

Ruku som položila na Narutove stehno a pozrela sa mu do očí. Naznačila som mu, že si vážim, že sa so mnou porozprával a že mu zato ďakujem.

Znovu som si povzdychla a rýchlo sa postavila na nohy. Opäť zmenil tvár na prísnu.

"Mala by si už ísť spať. Je neskoro," povedal prísne, rovnako ako ja sa vyšvihol na nohy a zmizol do tmavej džungle. . Stihla som len žmurknúť.

Naspäť som sa posadila na drevo a počkala, kým všetci odídu a ja si budem môcť ľahnúť. Chalani buď ležali popri ohni, alebo ležali v húpajúcich sa sieťach, ktoré boli po celom tábore. Oheň nikdy nezhasol a konáre neboli doložené - bolo to takmer magické. Neviem prečo, ale zrazu som sa zodvihla som a potichu podišla k tomu ohňu. Po ceste som zdvihla konár a zapálila som ho - poslúži mi to ako fakľa. Nenápadne som sa poobzerala, aby som sa ubezpečila, že ma nikto nesleduje, ale mala som smolu. Jeden z chlapcov, oveľa, oveľa mladší upieral na mňa zrak. Jeho belasé oči tvorili dokonalý kontrast s jeho čiernymi kučeravými vlasmi. Mohol mať asi 9 rokov, tipujem. Musela som uniknúť jeho smutnému pohľadu, tak som sa otočila a začala kráčať smerom, ktorým zmizol Naruto. Zrazu som len započula chlapcove smrkanie, vyzeralo to, ako keby chcel začať plakať. Rýchlo som sa ku nemu naspäť otočila, potriasla som hlavou a nahodila ten najviac prosebný pohľad, aký som len dokázala nahodiť. Chlapec sa zhlboka nadýchol a pokýval hlavou.

"Musíš byť dobrá," zašeptal a ja som s vďačným úsmevom prikývla.

"Vrátim sa."

Cítila som, že sa vo mne prebúdzajú materské inštinkty. Malý opustený chlapec, ktorý je tu z nich očividne najmladší a ja od neho odchádzam. Zdvihla som ukazovák, aby som mu naznačila, že musí byť ticho a pritom som sa jemne usmiala. Keď som kráčala do lesa, ešte raz som sa pre istotu otočila. Vidieť toho malinkého chlapčeka, ako mu stekajú slzy po tvári ma bolelo. Povzdychla som si a pokračovala ďalej do tmy.

Noc v džungli bola intenzívna. Konáre zo všetkých smerov praskali a malé zvieratá, ktoré sa pohybovali okolo mojich nôh ma donútili zakričať viac krát, než by som chcela priznať. Išla som ďalej - "fakľa" našťastie ešte nezhasla. Nikde tu neboli ani náznaky Naruta alebo Sasukeho. Frustrovaná som zavrčala, keď som si priznala, že som šla zlým smerom a stratila sa. Už-už som sa chcela otočiť späť, keď som začula hlas. Patrilo dievčaťu.

"Čo to dopekla...?!" zašepkala som si pre seba. Smrkala a mohla som počuť aj jej plač.

"Prosím.."

Zostala som stáť, úplne bez pohybu. Ledva som dýchala.

"Ja viem, že si tu.. Prosím, pusť ma."

"Č-čo?" konečne som nazbierala odvahu prehovoriť. Fakľou som hýbala zo strany na stranu, aby som osvetlila okolie. Ale žiadna silueta. Nikto tu nestál.

"Tu hore."

Plakala. Pomaly som zdvíhala hlavu, bála som sa, čo by som mohla vidieť. Nad mojou hlavou bola zavesené veľká klietka, vyrobená z vetiev a lana. Vďaka ohňu som ju mohla ľahko vidieť cez medzery. Bola oblečená v bielom a tvár mala priloženú k dolnej časti klietky, aby som mohla vidieť jej oči. Zalapala som po dychu.

"Kto si?" hlas sa mi trochu triasol.

"Hinata.. Hinata Hyuuga."

Chvíľu som len civela na dievča. Myslím, že som prestala úplne dýchať. Moju hlavu zaplavili otázky. Čo tu robí? Prečo je v klietke? Akú "postavu" tu zohráva? Kto ju uväznil? Bol to Sasuke?... Cítim ako mi oťažela hlava.

"Môžeš ma dostať dole, prosím?"

Jej hlas bol vysoký, ale nebol piskľavý. Keby sme sa stretli za iných podmienok, pomyslela by som si, že je sympatická a možno by sa z nás stali aj kamarátky.

"...Samozrejme."

Fakľu som naklonila ku stromu, aby som sa pozrela či tu nie je niekde priviazané lano, ktoré klietku držalo hore. Už som zapálený konár mala tak dlho, že mi došlo, že svetlo nezhasne. A možno som na to prišla aj vďaka tomu, že keď som fakľu držala až veľmi blízko pri mojej hlave, samozrejme, že som o tom nevedela, tak mi nespálila ani tvár a ani vlasy.

Niekoľko krokov od tmavej džungle som konečne našla povraz omotaný okolo stromu. Začala som sa špárať do uzlu - bolo to extrémne dobre uviazané. Ako som pokračovala, po malej chvíľke ma začali bolieť prsty.

Ruky ma zozadu strhli do náručia. Zavzdychala som cez prsty, ktoré mi zakrývali ústa. Skúsila som sa otočiť, aby som videla, kto ma zdrapol. Bol to Naruto. Na tvári mal smrteľne vážny výraz a nevyzeral, že má náladu na zastavovanie ošívajúceho sa dievčaťa.

"Sakura, buď ticho," povedal mi rázne a ja som niečo nezrozumiteľné zamumlala.

"Myslím to vážne, tu nemôžeš byť." V jeho hlase som mohla vycítiť kúsok paniky, keď zazrel fakľu. "Počkaj tu na mňa."

Spravil krok dozadu a uvoľnil zo mňa jeho ruky, veril mi, že nikde neutečiem. Zostala som potichu. Oprela som sa o strom a intenzívne ho pozorovala. Šprintoval ku fakle, ktorú následne zodvihol a pozrel sa smerom na mňa. Sasuke sa odrazu objavil vedľa Naruta, nič nehovoril, len sa pozeral hore na dievča, ktorej natešenie z mojej neúspešnej záchrany spôsobilo, že sa klietka hojdala zo strany na stranu.

"No, čo sa to tu deje?" spýtal sa usmievajúci Sasuke pozerajúc sa najskôr na dievča, potom na Naruta.

"Zase sa sťažovala," zaklamal Naruto.

"Naozaj, Hinata?" Sasuke sa znovu pozrel hore a zdvihol jedno obočie, na tvári sa mu mihol úškrn. Hinata odpovedala len preglgnutím.

"Zoberiem to ako áno." Hlavu otočil na Naruta a zaštekal mu rozkazy. "Vráť sa späť do kempu, nemám čas čakať na dievčenské žiadosti a sťažnosti."

Potom Sasuke pokrútil hlavou. "Teraz, Hyuuga," adresoval Hinate, "prečo si taká nešťastná? Jediný dôvod prečo si tu je, že..."

Poslednú časť som nepočula, pretože Naruto ma schytil a zakryl jeho čiernym veľkým plášťom, odvádzajúc ma naspäť do tábora. Spravil to tak rýchlo, že si Sasuke určite ani nič nevšimol. Ako sme kráčali, pevne som sa ho chopila.

Čas sa mi zdal nekonečný, pokiaľ sme sa nevrátili naspäť. Uvoľnila som svoje uchopenie a stiahla zo seba časť jeho plášťu. Oheň stále svietil a pukal - bol to jediný zvuk, ktorý bolo počuť. Chlapci rýchlo zaspali. Otočila som sa na Naruta.

"Nie! Nič sa ma nepýtaj!" povedal ešte skôr, než som stihla otvoriť čo i len ústa.

"Prepáč?.."

Prevrátil oči. "Chcela si sa spýtať na Hinatu."

"No áno, ale-" ani som nedopovedala vetu, už mi skočil do reči.

"Pozri, si tu len dva dni alebo koľko, takže nepotrebuješ vedieť takéto veci. Nemáš právo na pýtanie. Rozumieš mi?" Jeho hlas bol zvýšený, ale nie až tak, aby zobudil ostatných.

Zaťala som zuby. "Áno."

Ani som nečakala na jeho reakciu, okamžite som sa otočila. Bola som zranená, stratená a obklopená bipolárnymi ľuďmi. Všetko, čo som sa v tomto krátkom čase naučila bolo, že šliapem po tenkom ľade.

Naruto si povzdychol. "Zober si dnes moju posteľ."

Nastražila som uši.

"Budem spať v sieti. Myslím, že by ti bodol dobrý spánok."

Neotočila som sa. Znovu si povzdychol.

"Môj stan je tam," jednou rukou mi obrátil tvár a druhou ukázal na tmavo hnedý stan, väčší od ostatných a taktiež bol od nich aj ďalej.

"Ďakujem," zamrmlala som predtým, než som sa vybrala na spomenuté miesto. Neobzrela som sa späť, len som počula malé zavrčanie a zvuk jeho krokov, ktoré sa vzďaľovali na opačnú stranu.

Vnútri to bolo útulné. Dvere som zatvorila, aby mi nebola zima. Ale nie je to tak, že by to bolo nutné, pretože z nejakého dôvodu nebolo vonku chladno, tak ako prvú noc. Narutove veci boli zložené na kmeni, len kúsok od jeho postele, ktorá vyzerala teplá a pohodlná. Zdvihla som si svoje vlasy hore - boli veľmi pochlpené - a prstami som sa snažila ich prečesať najviac, ako to len šlo. Nakoniec som si ich dala do drdola pomocou gumičky, ktorá na mojej ruke, neviem ako, prežila. Pokrútila som krkom. Bolo príjemné sa trošku ponaťahovať, pretože moje telo je úplne stuhnuté. Vôbec som si neuvedomila prítomnosť osoby, pokiaľ som neucítila telo za mojím telom. Okamžite som stuhla, nechcela som sa otočiť. Ktokoľvek to bol, tak jeho prsty prechádzali cez moju ruku až na môj krk. Rýchlo mi zdrapol hrdlo. Bolo to veľmi nepríjemné, ale nebolelo to až tak a mohla som dýchať. Osoba sa ku mne naklonila - mohla som cítiť jeho dych na mojich ramenách. Mohla som počuť, ako si navlhčil pery.

"Teraz vidíš, čo sa deje, keď nie si poslušné dievča."

Pri tom hlase som sa zachvela. Vedela som presne, kto to je a na čo narážal. Ale neodpovedala som.

"Takže otestujeme, či si poslušné dievča." Sasuke zdôraznil slovo poslušné.

"Zajtra - teraz si pospi."

Uvoľnil jeho zovretie z môjho hrdla a zmizol. Cítila som, že mi je znovu na vracanie. Rýchlo som vliezla do Narutovej postele, prikrývky som si vytiahla až nad hlavu a celá sa schúlila do klbka. Oči mi zvlhli.