Stratené dievča • 4. kapitola

Ahojte :) Tu je nová časť, dúfam, že sa bude páčiť :) Dnes bez ďalších zbytočných slov, užite si kapitolu :)

---

Môj jazyk sa zdal byť tučný a ťažký. Nasiakol všetky sliny, hrdlo som mala úplne suché. Moje svaly pozdĺž krku sa stiahli. Mala som pocit, že budem čoskoro zvracať. Predtým ako som sa zhlboka nadýchla, odkašľala som si, aby som si vyčistila hrdlo. Moje nohy ochabli a ja som sa predklonila - znovu pocit na zvracanie. Na sekundu som zdvihla zrak - všetci sa na mňa pozerali, boli úplne tichí. Žiadne jasanie, pískanie, dokonca ani slovo od nich nebolo počuť. Teda, aspoň si to myslím. Možno som ich len nepočula cez vlastný zvuk krvi v mojich ušiach. Ustúpila som a pozrela sa na strom. Jablko bolo zasiahnuté.

"Si na rade."

Jeho hlas prerušil hluk, ktorý mi úplne zapĺňal hlavu. Otočila som sa, aby som sa mu mohla pozrieť do tváre. Znovu som sa cítila úplne bezcenná, keď som videla, že jeho tvár neukazuje žiadnu emóciu, žiadnu sympatiu. Hlava sa mi točila.

"Nemyslím si, že to dokážem," povedala som a oči sklopila k mojim trasúcim sa rukám.

"Nemáš na výber."

Jeho hlas bol temný a prikazujúci. Nemala som odvahu sa mu pozrieť do očí. Pomaly som sa začala tiahnuť dopredu, stále znechutená celou situáciu. Luk som držala vo svojej ochabnutej ruke. Pozrela som sa na Naruta. Vrelo sa usmial, bolo to prekvapujúce. Potom sa ku mne naklonil.

"Si lepšia, než ostatní chalani," zašeptal Naruto, ako prechádzal okolo mňa k miestu, kde bolo jablko zasiahnuté. Cítila som, že moje líca nabrali jemne ružovkastú farbu. Aspoň on bol milý. Sasuke sa na mňa zamračil.

"Zamier a strieľaj," znovu mi prikázal.

Rozhodne je bipolárny. Alebo len žiarli. Zachichotala som sa pre seba s tou troškou energie, ktorá mi zostala.

Naruto prešiel na miesto, kde som predtým stála ja. Z hlavy si stiahol kapucňu, zo stromu vytrhol šíp s prepichnutým jablkom, ktoré si nasledovne položil na hlavu. S hlbokým nádychom som zdvihla luk. Až teraz zisťujem, aký je v skutočnosti ťažký. Naruto sa uškrnul - ale nebol to ten úškrn, ktorý máva Sasuke. Tento bol úplne rozdielny. Bol priateľský, uvítací. Ale jeho oči zostali chladné. Možno ani jemu nemôžem veriť.

"Ešte jedna vec," Sasuke ku mne prehovoril, ale ja som na neho zrak neotočila. "Tento šíp je iný."

Stále som sa pozerala na Naruta.

"Je pokrytý v snovom prízraku," poznamenal a moju pozornosť konečne získal.

"Eeeeh?" Snový prízrak? Čo?! Luk som spustila dole a na Sasukeho zdvihla obočie.

Ten sa na mňa škeril. "Je to smrteľný jed."

Nasucho som prehltla. Miniem a Naruta zabijem - toto nemôžem!

Zrazu stratení chalani, ktorí už boli netrpezliví, začali skandovať: "Strieľaj, strieľaj, strieľaj!"

Sasuke zdvihol ruku a oni v okamihu stíchli. "Pohni si."

Neviem, čo ma k tomu prinútilo, ale spravila som to. Luk som namierila. Ale nie na Naruta. Šíp bol natiahnutý na Sasukeho.

Vystrelila som.

Chalani zostali vydesene pozerať na Sasukeho, úplne bez akéhokoľvek zvuku.

Jeho reflexy boli viac než pôsobivé - jeho ruka držala šíp, ktorý bol asi len pol centimetra od jeho hrude. Jeho kĺby boli biele, čo ho zovieral tak silno. Pozrela som sa mu do tváre.

Nevyzeral príliš naštvane, ale jeho napínanie čeľuste mi potvrdilo, že som to nemala spraviť.

Zrazu sa zasmial - pôsobil tak ešte viac zlovestne.

"Zdá sa, že ma niekto nemá rád."

Prudko zlomil šíp na dve časti a zahodil mi ho pri nohy. Sasuke sa začal pohybovať smerom ku mne, ruku zdvíhal hore. Zamračila som sa, luk som hodila na zem a hlavu otočila na bok - očakávala som udretie.

"Gratulujem, práve si splnila privítanie a ja ťa vítam k strateným chlapcom."

Znovu som myslela, že budem zvracať. Pomaly som otočila hlavu naspäť.

"A teraz - ako som už povedal," spravil krok ešte bližšie, "Krajinu-Nekrajinu opustiť nemôžeš, vždy sa starám o to, aby to bolo nemožné."

"Povedal si, že sa ma chceš zbaviť."

Jemne pozdvihol hlavu a narovnal obočie. "To je pravda, ale tak sa cítim pri niekom novom vždy."

Úsmev mu nezmizol.

"Len chcem, aby si si uvedomila, že neodídeš bez môjho zvolenia."

"Chceš, aby som ti nato prisahala?" rypla som do neho s takou drzosťou, akú som len mohla v tomto momente nazbierať.

"To nebude potrebné," znovu sa zľahka zasmial.

Potom sa otočil a začal kráčať do tábora. Skupina chlapcov, ktorí sledovali celú udalosť sa rozišli a tiež sa začali vracať. Všetci sa zišli okolo ohňa a Sasuke vytiahol spod oblečenia nejaký predmet. Priložil si ho k ústam a tanec, skákanie, pískanie, jasanie sa začalo. Chalani sa začali premávať okolo ohňa - nemôžem uveriť, že ich vidím takých šťastných a uvoľnených. Usudzujem, že to, čo vytiahol, je píšťala. Jediní ľudia, ktorí boli pokojní a nepridali sa k ostatným sme boli len Naruto a ja. Pomaly začal kráčať mojim smerom, ale hneď ako som sa na neho pozrela, len okolo mňa prešiel a pridal sa k jeho priateľom, alebo čo mu boli. Rozhodla som sa, že si pôjdem sadnúť bližšie. Našla som si jedno poleno, ktoré mi vyhovovalo, pretože nikto nebol príliš blízko mňa, čiže som bola v dostatočnej vzdialenosti. Aj keď som Sasukemu do tváre veľmi nevidela, pretože jeho silueta bola stmavená oproti mesiacu, zazrela som jeho úsmev. Píšťalu zdvihol do vzduchu a potom znovu do nej fúkol. Ticho opäť zaplnil jasot stratených chlapcov. Po krátkom čase začali tancovať aj okolo mňa, nie len okolo vysokých plameňov, ako predtým. Jedným okom som pozrela po Sasukem - vyzeral veľmi samoľúbo. Ale tá samoľúbosť hneď zmizla, ako som sa postavila. Prešla som na koniec tábora a otočila sa im chrbtom. Stihla som spraviť jeden hlboký nádych, kým sa zjavil pri mne Sasuke.

"Prečo netancuješ?" spýtal sa, akoby to vôbec nebolo očividné.

"Nemám náladu," odsekla som.

Sasuke sa teraz postavila predo mňa. "Hudba dáva všetkých do nálady," povedal predtým, než znovu zafúkal do jeho píšťaly.

"Aká hudba?" Zdvihla som jedno obočie. Najskôr som sa mu pozrela do očí, potom na hudobný nástroj. "Nič nepočujem," dodala som.

Sasukeho tvár vytratila všetku farbu, ako spravil krok vzad a intenzívne ma začal pozorovať. Len tak tam stál, obočie narovnané, na tvári mal vážny a zamyslený výraz. Otočila som sa a sledovala pohybujúcich sa chalanov. O akej hudbe to hovorí?

Bola som tak ponorená vo svojich myšlienkach, že som si ledva všimla jedného zo stratených chalanov, ako beží k Sasukemu, niečo mu šeptá a potom následne obaja miznú do tmavej džungle.