Stratené dievča • 3. kapitola

Mám veľkú radosť zo všetkých tých hviezdičiek, čo ste zanechali pri predchádzajúcej časti, naozaj si to veľmi vážim a som rada, že sa Vám táto poviedka páči. ^^ Užite si ďalšie pokračovanie! :)

---

Zdvihla som obočie.

"Čo?"

"Povedal som Vitaj V Krajine-Nekrajine, stratené dievča."

Očami ma prešiel od nôh hore. Na tvári sa mu opäť zjavil ten úškrn pri pohľade na môj pobavene hysterický výraz.

"Dobre. Takže opäť sa mi sníva," viac než nervózne som sa zasmiala a potom nahodila znovu vážnu tvár. "Akože toto je realita? Všetko toto je realita?" rozhodila som rukami. "Krajina-Nekrajina je rozprávka!"

Hovorila som tak rýchlo, že som nestíhala ani poriadne dýchať. Úškrn mu nezmizol. Pozrela som sa zúfalo na ostatných chlapcov - ich pohľad na mňa sa zmiernil. Už nehľadeli s takým hnevom.

"Kto si?" spýtala som sa a otočila pohľad znovu na neho.

Jedným prstom si prešiel po pere, oči mal stále prilepené k tým mojim. Zobral si čas na odpoveď.

"Sasuke."

Pozdvihla som jedno obočie. To nie je odpoveď, ktorú som čakala.

"A Peter Pan?" prižmúrila som oči.

Teraz sa pozeral zmätene. Tak ako ja predtým. "Kto?"

"Peter Pan," zopakovala som mu slová, veľmi pomaly a zreteľne. Ako malému dieťaťu.

Sasuke sa zasmial. "Tak toho nepoznám."

Ako to, že ho nepozná? Veď predsa povedal, že toto je Krajina-Nekrajina.. Dobre, možno som sa zbláznila. Veď toto nemôže byť pravda. Peter Pan je vymyslená rozprávka. Možno je on niečo ako Peter Pan, len v skutočnosti sa volá inak.. Ach bože, NIČOMU NECHÁPEM!

Z mojich myšlienok ma však Sasuke vytrhol, keď sa ku mne priblížil. V tom momente som zamrzla. Sklonil sa a jemne mi chytil nohu. Podskočila som.

"Si zranená kvôli mne, nechaj ma, nech ti pomôžem."

Peter Pan nikdy nebola postava, ktorej by som dôverovala - ani z pozerania filmov, čítania kníh a už vôbec nie z rozprávania od mojej mamy. U nej bol Pan sebecký, krutý a manipulatívny diabol, ktorý nerobil nič iné, len ubližoval druhým. Nepýtajte sa prečo ho mama takto vyobrazila v jej príbehoch, sama neviem.

Odkedy som tu, tak hral len samé hry: kokos, lov a sen - ako vôbec ovplyvnil môj sen? Bola som tak veľmi zamestnaná rozmýšľaním nad spojitosťou týchto vecí, že som si ani nevšimla, že Sasuke stojí oproti mne s upretým pohľadom spočinutým na mojej zamyslenej tvári.

"Ešte raz - nemáš začo," zavrčal.

"Eh?" zareagovala som, ako som sa pozrela na svoju nohu. Nič tam nebolo. Žiadne rany, žiadna červená a krvácajúca pokožka. To platilo aj pre moje ruky.

"A-ako si to spravil?" vyvalila som oči.

On ale moju otázku úplne odignoroval a radšej položil jednu svoju: "Ako si sa sem dostala?"

Teraz sa na jeho tvári nenachádzal ani náznak úsmevu. Výraz mal znovu chladný.

"Ak by to malo dávať logiku," pristúpila som k nemu bližšie a ukazovákom mu zaťukala do hrude, "tak si myslím, že ma sem priniesol tvoj tieň."

Skoro nebadateľne pokrútil hlavou a spravil krok späť. Navlhčil si pery, predtým než prehovoril.

"Za prvé, znovu sa ma už tak nedotýkaj." Jeho tón bol zlostný.

"Tieň mi prináša len stratených chlapcov," pozastavil sa. "To ako ťa našiel a priniesol sem, je mimo mňa - ty si očividne dievča.. A koľko máš vlastne rokov?"

Nečakal ani na odpoveď.

"Ale musí mať nejaký dôvod, prečo ťa sem priniesol - a keď už si tu, nemôžeš len tak odísť."

Sánka mi padla, aj keď musím uznať, že som to od neho čakala. "Ale ja som dievča a ty tu máš len chalanov." Skonštatovala som situáciu s dúfaním, že zmení názor a nechá ma odísť.

"No.. jasné, že sa ťa chcem zbaviť - keby som neprišiel, teraz by si už bola mŕtva. A v tom nie je žiadna zábava, pokiaľ nie som zato zodpovedný ja."

Jeho tepna na krku pulzovala - výsledok toho, ako mi hovorí, že ON je ten, ktorý ma chcel zabiť. Moja hlava sa zdala ešte ťažšia. Nie je možné, aby mohol znieť tak arogantne a zároveň to povedať s obrovským kľudom.

"Chcem ísť domov!" zvýšila som hlas.

Sasuke si povzdychol a veľmi nebadateľne prekrútil očami: "Zatiaľ nie."

Už mám toho dosť! Čo si o sebe vôbec myslí?! "Nemôžeš ma tu držať proti mojej vôli!" rozhodila som rozhorčene rukami.

"Nie proti tvojej vôli," znovu sa priblížil a stlmil hlas, "ty proste nebudeš chcieť odísť."

V vnútri som sa zasmiala, ale navonok som zostala vážna. Prečo by som tu len chcela zostať?! Neviem či sa ma snažil odohnať alebo zastrašiť, no fungovalo to.

"Ja ovládam tento ostrov - a ak sa mi niečo nepáči, tak to zmením," otočil sa mi chrbtom, "a práve ty si môj nový projekt," zhlboka sa nadýchol, "rozumieš, Sakura?"

Ani nie som prekvapená, že vie moje meno. "Áno," reagovala som.

Hneď ako som mu pritakala, jeho chladný výraz znovu nahradil provokujúci úsmev. "To je múdre."

Prisahám, tento chalan bol bipolárny. Znovu sa ku mne priblížil a ako som sa naňho pozrela, bolo vidno, že sa vyvyšuje. Jednou rukou ma chytil za pás. Zmätene som sa mu pozrela do očí. Stalo sa niečo zvláštne. Premiestnili sme sa. Alebo sa svet zmenil. Ale naša pozícia zostala rovnaká. Panebože. Nemohla som ani pochopiť, koľko zákonov fyziky sme porušili v tej milisekunde. Hneď, ako som si uvedomila, čo sa stalo a kde sme, odtrhla som sa od neho. Stáli sme na okraji ich "tábora". Okolo veľkého ohňa sedeli chlapci, ktorí sa ma pokúšali dolapiť a pri tom zlyhali. Sasuke pri mojej otrávenej reakcií pokrčil plecami a vošiel do tábora. Ako ho zbadali, všetci začali pískať a jasať. Stála som tu, prehadzovala váhu z jednej strany na druhú - vôbec som nevedela či mám vojsť alebo nie. Ale nakoniec som sa rozhodla, že sa tu nebudem na nich pozerať. Hneď ako som vošla, všetci stíchli. Chalani sa pozreli najskôr po sebe, potom na Sasukeho a nakoniec na mňa.

"Takže, pripravená na začatie?" zakričal na mňa ten blonďavý chalan.

"Začatie?" zopakovala som, veľmi neistá - hlas sa mi zlomil. Sasuke sa zjavil medzi nami - ramenom sa pootočil ku mne, aby si bol istý, že medzi mnou a blondiakom je určitá vzdialenosť.

"Naruto má pravdu," zašeptal Sasuke mojim smerom, potom sa pozrel na skupinu chlapcov, ktorí sedeli v kruhu so skríženými nohami. Len jedného som z nich spoznala - na tvári mal škrabance od mojich nechtov - ten, čo ma chcel zabiť a ja som mu zobrala nôž. Zrak som sklopila na moje nervózne sa trasúce ruky, vina mnou prechádzala.

"STRELEC JABLKA!"

Sasuke zakričal na chalanov a oni sa ako roj mravcov stali aktívni - začali vstavať a brať si luky. Všimla som si Naruta - predpokladám, že je to ten blondiak, ktorého som stretla ako prvého. Vytiahol si luk spod čierneho kabáta. Šípy, ktoré vytiahol nasledovne, boli tie isté šípy, ktoré na mňa leteli pri mojom úteku. Nasucho som prehltla.

"Teraz si pamätaj, že toto nie je sen," Sasuke znovu ku mne prehovoril, "pretože si to stále opakuješ."

Potom ku mne prišiel a odtiahol ma pri strom, oproti Narutovi.

"Ak ťa trafí, tak zomrieš," povedal, akoby sa ani nechumelilo, "a ak zasiahne jablko, môžeš ho zjesť a budeš na rade ty."

Sasuke zdvihol jednu ruku do vzduchu, mávol zápästím a jablko sa mu objavilo v ruke. Tu ma už nič neprekvapí. "Ale no tak, nepozeraj sa tak mrzuto."

Znovu sa zasmial, ešte viac ma pritlačil ku stromu a nastavil mi polohu, aby jablko z mojej hlavy nespadlo. Vnútri som kričala - chcela som sa pohnúť, utiecť, urobiť všetko, čo by ma mohlo dostať z tejto situácie. Sasuke pristúpil k Narutovi a niečo mu zašeptal, než sa otočil a pozrel na mňa. Nepatrne som sa zachvela, ale uistila sa, že jablko zostalo tam, kde je. Môj zrak sa presunul na Naruta. Sledovala som ho, ako natiahol luk a zamieril.

Sasuke sa pri pohľade na mňa uškrnul.

"Zomrieť by bolo veľmi veľké dobrodružstvo."

Prekvapene som sa naňho pozrela. "To by som nikdy nepovedala."

Naruto vystrelil šíp.