Láska je navždy

Ahojteeeeee! Sedím tu za počítačom a usmievam sa ako idiot, lebo konečne idem niečo pridať a pevne si stojím za tým, že odteraz to už bude pravidelne, lenže to nikdy neovplyvním a v poslednej dobe už vôbec nie :( Veľmi ma teší, že sa na tento blog ešte nezabudlo a že sem stále chodíte, aj keď sa len pozrieť, či je tu niečo nové alebo tak :) Dnes to bude jednorazovka a chcela by som ju venovať Vám, čo tu stále chodíte aj napriek tomu, že to tu dlhšie "zapadalo prachom", ale predovšetkým jednej úžasnej osobe, ktorá má dnes meniny

UPOZORNENIE: NEKONČÍ TO HAPPY ENDOM!!!

---

Sledujem, ako sa jej hrudník pomaly dvíha a následne zasa klesá. Koľkokrát sa to ešte zopakuje, dokedy otvorí oči? Po dlhých ružových vlasoch ostala len bledá lebka, no stále je rovnako krásna. To, že človek príde o vlasy ho niekedy urobí ešte krajším, obzvlášť ak má dobré srdce. Stále mám pred očami jej úsmev, pri ktorom sa jej na ružových lícach urobili drobné jamky. Zo smaragdových očí jej vždy vyžarovala láskavosť a ochota. Za posledný rok tam človek však badal skôr smútok, bolesť ale aj odhodlanosť bojovať a nevzdávať sa. Prečo si vždy tí najlepší ľudia zaslúžia taký zlý osud? Hovorí sa, že ak by sme boli v záhrade plnej kvetov, tak by sme odtrhli ten najkrajší a presne tak je to aj s ľuďmi...

Na okamih sa mi zazdalo, že pohla viečkom, no neviem, či si to len nenamýšľam. Čo by som len dal za to, aby sa na mňa znova pozrela a usmiala sa?

Miestnosťou sa rozlieha len tiché pípanie, ktoré ma informuje o jej tepe. Zvuk ma upokojuje, no desím sa toho, čo by sa stalo, keby prestal a rozhostilo by sa tu ticho. Nechcem na to ani pomyslieť, no doktori nenápadne naznačili, že sa to možno stane. Nepovedali možno, ale stále verím, že sa to nestane vôbec. Neviem si predstaviť svoj život bez nej. Čo všetko mi bude ešte vzaté? Prečo sa to všetko deje? Čo som urobil zle?

Opäť ten pohyb viečok! Rýchlo som sa postavil zo stoličky a sledujem jej tvár a pevne ju držím za chladnú ruku. Neviem, či sa mi to zdalo, či som už úplne mimo alebo sa mi osud rozhodol konečne niečo dopriať.

Cítim je stisk. Ruku má stále studenú. Najskôr sa usmiala tým mojím obľúbeným úsmevom a potom sa je jemne zatrepotali viečka a otvorila oči. Po líci mi stiekla horúca slaná slza, no neutrel som ju. Načo? Neviem, či to bola slza šťastia, bolesti alebo všetkého dokopy. Zahľadela sa mi do očí a znova sa usmiala. Po líci jej stiekla slza rovnako ako aj mne pred chvíľkou. Cítil som sa ako keď som ju stretol prvýkrát. Len tak sme si hľadeli do očí. Obaja sme ich mali plné sĺz, ale na tom vôbec nezáležalo. Očami mi naznačila, aby som dal svoju tvár bližšie k jej. Pritisla svoje chladné pery na moje horúce. Chcel som, aby tá chvíľa trvala čo najdlhšie, no nakoniec sa odo mňa odtiahla, znova mi stlačila ruku, usmiala sa a zašepkala : "Milujem ťa".

Izbou sa rozhostilo ticho. Ostré ticho, ktoré ma bodalo do každej kosti v tele. Do srdca sa mi vkradla bolesť, ktorá každou sekundou rástla viac a viac. Na perách sa jej stále pohrával úsmev, akoby len čakala, dokedy jej odpoviem. Z očí jej vyprchali posledné iskierky, ruka ochabla. Nevedel som, čo robiť. Zrazu som jej toho chcel toľko povedať, no na perách sa mi zasekli nevypovedané slová a v hrdle mi navrela obrovská hrča. Stále som ju držal za ruku, keď do miestnosti vtrhli doktor so sestričkou a povedali mi, že musím odísť. Snažil som sa namietať, no bol som taký slabý, že som si ani nevšimol, kedy mi dali lieky a odviedli ma.

O 2 dni neskôr

Pod očami mám kruhy, ktoré sú tmavšie ako za celý posledný týždeň. Neviem, či som spal alebo sa len utápal v myšlienkach a spomienkach na ňu. Dnes je deň, kedy ju uvidím naposledy.

Zo skrine vyberám čierny oblek, ktorý sme kúpili spolu. Opatrne si ho oblečiem a rukou si prehrabnem vlasy. Do zrkadla sa ani nepozriem. Načo? Pre koho? Zo stola schmatnem biele ruže, ktoré mi sem priniesol Naruto. Ani neviem, čo všetko som mu vykričal, keď ich doniesol. Snáď mi raz odpustí. Rukou siahnem do vrecka obleku a do dlane ma bodne ostrý okraj papiera. Tuším, čo to môže byť, no neviem sa odhodlať k tomu, aby som to vytiahol. Po dlhých sekundách presviedčania sa donútim vytiahnuť tak trochu pokrčenú fotku. Netuším, ako sa dostala do vrecka tohto obleku. Akoby si osud povedal, že toho bol málo... Na fotke som so Sakurou. Držíme sa za ruku a obaja sa škeríme. Presne si pamätám, ako fotka vznikla. Vtedy sme sa poznali len krátko, keď nás Naruto pozval spolu s ďalšími kamarátmi na stanovačku. Doteraz som mu za to vďačný, lebo práve vtedy sa začal môj vzťah so Sakurou prehlbovať. Som mu vďačný za všetko, čo pre mňa kedy urobil, možno by som mu mal poďakovať dokedy je to možné.

Fotku strčím späť, chytím kvety a odchádzam. Ešte pred odchodom sa rýchlo obzriem po byte a pohľad sa mi zasekne na zarámovanej fotke na komode. Je pri nej biely lístok, ktorý som si predtým nevšimol. Podídem ku komode a vezmem ho. Je na ňom len pár narýchlo napísaných slov, no aj tak ma bodne pri srdci, keď si ich prečítam :

Vždy ťa budem milovať a nikdy nezabudnem na to, čo všetko si pre mňa urobil a čo sme spolu prežili

Sakura

V srdci ma stále bodá, no lístok strčím k fotke a odchádzam.

Stojím vedľa Naruta. Obaja len mlčíme, nie som schopný sa mu ani poďakovať, ako som pôvodne zamýšľal. Naraz si pozrieme do očí a obaja vieme, čo by sme si chceli povedať, no ani jeden neprehovoríme. Nakoniec ma nechá samého.

Rakva je biela a na vrchu má zlaté kvietky. Neviem kto a kedy ju vybral, ale viem, že vybral správne. Naposledy sa pozriem na Sakuru a pohladím ju po studenej ruke. Na perách má stále náznak úsmevu a vyzerá, akoby len spala. Kiežby to tak bolo.

Smútočný sprievod sa tiahne pomaly k hrobu. Všetci plačú, no ja mám oči suché. Už ani plakať nedokážem. Ľudia prichádzajú k hrobu a ukladajú k nemu kvety. Čakám, dokedy sa cintorín vyprázdni a až potom podídem k hrobu a priložím svoje ruže. Očí mi zvlhnú, aj keď nerozumiem, kde sa tie slzy ešte dokážu vo mne brať. Opatrne si sadnem k hrobu a čakám. Z oblohy začnú padať studené kvapky, no ani tie ma neprinútia odísť. Konečne neplačem sám - nebo plače so mnou. Presne viem, čo sa stane o chvíľku. Dlho som sa rozhodoval, no dospel som k záveru, že takto to bude ľahšie.

Už bolo dávno po polnoci, no jeden čiernovlasý muž stále nespal. Bola to jedna z jeho najťažších nocí. Stále sedel pri hrobe. Už začínalo svitať, keď sa konečne postavil. V ruke držal predmet z chladného kovu. Ruku pomaly zdvihol k hlave, naposledy sa nadýchol a ticho preťal hlasný zvuk. Najskôr padol na kolená a potom na tvrdú hlinu. Z očí sa mu vytratil život a ostala v nich len lesklá prázdnota. Všetky jeho starosti a smútok odvial vietor. Niekde v diaľke sa rozozvučali zvony, akoby chceli vyjadriť svoju ľútosť nad dvoma mladými dušami a ich osudmi. Na ľútosť však už bol neskoro, pretože tie 2 duše si k sebe opäť našli cestu na inom a krajšom mieste, o ktorom si my, žijúci, môžeme len rozprávať.