Stratené dievča • 1. kapitola • ÚVOD

Tak! Prinášam úvod z prvej kapitoly, na ktorej som už začala pracovať. :) Je to veľmi krátke, ja viem, ale je to predsa len úvod, normálnych dĺžok sa dočkáte, keď publikujem nasledujúce kapitoly :) Pevne verím, že Vás zaujme, pretože ja som touto poviedkou úplne nadšená, už mám všetko vymyslené a nemôžem sa dočkať toho, až sa s Vami so všetkým podelím :)

---

Svetlo môjho mobilu ma prebudilo.

"Sakra, kto mi píše práve teraz?" zasyčala som a natiahla ruku po nabijajúci sa mobilný telefón. Obrazovka neukázala absolútne nič. Žiadne upozornenie, jediná vec, ktorá sa zmenila bolo číslo prechádzajúce z 02:07 na 02:08. Rukou som si pretrela oči pritom, ako som si zívla. "Hádam, že môj mobil je posadnutý diablom," pomyslela som si a zároveň sa zasmiala nad vlastným "vtipom". Vypla som svietiacu obrazovku, dúfajúc, že ma ten diabolský stroj neprebudí znovu. Kiežby to bola mama. Pomyslela som si, ako som sa pretočila späť a ľahla si na chrbát. Prikrývkou som sa zakryla až po plecia a hľadela do tmy. Odišla na služobnú cestu a ešte sa mi neozvala.

V hlave som si stále prehrávala hádku, ktorú som s ňou mala pred tým, ako odišla. Niečo o tom ako jej dostatočne nepomáham, hlavne, keď má toho naozaj veľa aj v práci. Ale vedela som, kedy príde domov, pretože som videla jej spiatočnú letenku. Povzdychla som si. Ešte dva dni. Už je to týždeň a pol.

Izba je plná tmy a ja sa cítim úplne sama. Jemne som potriasla hlavou s myšlienkou, že by som už mala konečne zaspať. Dúfajúc, že budem v pohodlnejšej pozícií som pohla nohou, ale narazila som na niečo tvrdé.

"Kyo?"

Jemne som znovu pohla nohou, aby som sa uistila, že sa nepohol. Nič tu nebolo.

"Kyo?" Zopakovala som meno môjho psíka. Som až tak unavená, že by som začínala blúzniť? Oči som naplno otvorila, keď som sa zdvíhala na moje lakte. Teraz už určite unavená nie som a asi by som nezaspala, aj keby som sa o to pokúšala. Musím ale priznať, že sa stále cítim trochu nervózna ohľadom tej veci. Predstavila si si Kyo tam? Bola si len unavená? Pred tým, ako som sa vyhupla z postele a nohy položila na neskutočne chladnú podlahu som si ešte raz zopakovala, že sa mi to muselo len zdať. Striaslo ma, keď som ucítila vánok z otvoreného okna, ktorý sa mi predieral okolo nôh. Rýchlo som prebehla ku oknu a privrela ho. Myšlienka, že sa pôjdem poprechádzať ma okamžite prešla a znovu som si ľahla do svojej postele a prikryla sa až po krk. Potom som zbadala na zemi vankúše.

"Bože, ja som idiot." Zasmiala som sa sama na sebe. "Typické ja."

Tma teraz vyzerala menej zastrašujúco, ale v okamihu, keď závesy zrazu vyštartovali ku mne, som okamžite vyskočila z postele. Sprosté okno, mala som ho úplne zavrieť! Nadávala som sama sebe. Odhrnula som závesy a okno úplne zatvorila, takže sa už určite nebude môcť otvoriť. Ako som tie závesy držala v ruke všimla som si dve jasne žlto žiarivé svetlá odrážajúce sa v skle. Zamračila som sa. Netuším, odkiaľ by mohli prichádzať, už len z toho dôvodu, že môj výhľad z okna smeruje do záhrady. Cítila som, ako sa mi začínajú potiť dlane, vždy sa zo všetkého vystraším. Pomaly som sa otočila. Nečakala som tie dve svetlá vidieť aj teraz, hlavne nie na úrovni mojich očí. Bolo to, ako keby som niekomu hľadela do tváre. Rýchlo som si rukami pretrela oči. Svetlá nezmizli, ako som očakávala, dokonca boli bližšie ku mne. Tma okolo sa zrazu začala rysovať. Jeho ruka sa začala zdvíhať, aby dosiahla moju tvár. Potom sa presunula na zadnú časť môjho krku. Mala som pocit, že ma tie svietiace oči prepaľujú, predtým ako som cítila svoju hlavu tresknúť o stenu. Okamžite som sa zrútila na podlahu, moje zorné pole začalo tmavnúť, keď som ucítila uchytenie za členok a následne ťahanie zaň. Otvárajúce sa okno a závesy tancujúce vplyvom studeného vetra boli jediná vec, ktorú som videla, než všetko sčernelo.