Nepotrebujem peknú poéziu • 7. kapitola

Ahojte! :) Takže KONEČNE Vám prinášam novú kapitolu z tejto poviedky (už by aj bolo načase, po roku :/ :D). Dúfam, že si ju užijete :) Neváhajte písať Vaše názory do komentárov, rada by som sa dozvedela, aké sú Vaše pocity ohľadom tohto príbehu :)

---

U Temari

Vyučovanie skončilo, takže si to zamierim rovno k riaditeľke. Prichádzam do čakárne a Shizune už vyskakuje zo stoličky.

"Slečna Sabaku, vaša mama vám tu nechala kufre a uniformu." Otvára nejakú skriňu - alebo čo to vôbec je - vyťahuje moje kufre a zo skrinky berie školskú uniformu v obale, na ktorom je napísane Temari no Sabaku. "Kde sú dievčenské izby viete, máte izbu číslo 14." Podáva mi kľúče a uniformu. Ja prikývnem.

"Ďakujem.. A keby som sa náhodou stratila, máte tu nejakého svalnatého ramba, ktorý mi ukáže cestu?" poviem a zasmejem sa.

Shizune iba vyvalí oči: "Slečna!"

Ja sa so smiechom ospravedlňujem. "Dovidenia, Shizune!" Uchechtnem sa, ona nado mnou iba krúti hlavou. Beriem kufre a odchádzam.

...

Prechádzam popri izbách, očami hľadám tú svoju. Číslo 14, číslo 14, číslo 14,.. - opakujem si. Pri každej izbe sú menovky s menami. Keď nájdem tú správnu, pozriem sa či je tam aj moje meno. Je tam a spolu s ním sú tam ďalšie dve- Tenten Tamura a Kurotsuchi Takeda. Kufre opriem o stenu, aby nespadli, uniformu v obale položím na ne a otváram dvere. Hneď sa stretávam s dvoma pármi zvedavých očí.

"Ahoj! Ty si Temari, však?" pribehne ku mne usmievavé dievča s dvoma drdolmi na hlave.

"Áno." Oplatím jej úsmev, ale vyjde mi iba taký pokrivený.

"Ja som Tenten. A to je Kurotsuchi," ukáže sa druhé čiernovlasé dievča sediace na posteli, ktoré mi zakýva.

"Ahoj." Pozdravím aj ju. Ona sa usmeje.

"Kde máš kufre?" Pýta sa ma Tenten a začne sa obzerať.

"Ehhm.." Otočím sa na chodbu, vezmem kufre s uniformou a zatvorím za sebou dvere. Tenten sa už načahuje po kufre.

"Pomôžem ti." Povie priateľsky.

"Vďaka."

"Kde chceš spať?" spýta sa ma a ja najskôr otázke nepochopím, ale keď sa rozhliadnem dojde mi to. Môžem si vybrať, je tu šesť postelí. Tri na jednej strane umiestnené oproti trom na druhej strane. Všetky majú tie isté návliečky sýto-žltej farby. Nad každou posteľou sú aj poličky na ukladanie veci. Na druhej strane izby sú šatníky a dve biele kožené pohovky s červenými vankúšmi, nad ktorými je podlhovasté okno. Vedľa je písací stôl s ďalšími poličkami a na druhej strane pri posteliach sú dlhé okná, od stropu až po zem, zakryté sivými nepriehľadnými závesmi. Oproti dverám je schodište a keď sa pozriem hore, aby som vedela, kde ide, tak vidím zábradlie asi tak v polovice izby. Zaujíma ma, čo tam je. "Hore je kúpeľňa, miestnosť asi na prezliekanie, ďalšie skrine a pohovka." Odpovie Kurotsuchi na moju nevyslovenú otázku. Ona sedí na posteli, ktorá je na konci pri okne na strane oproti dverám. Pozriem na posteľ, ktorá je tiež oproti dverám, ale je skraja od stola. Sú na nej nejaké taštičky, takže tú si zabrala Tenten.

"Hmm, budem spať asi tu." Ukážem na posteľ, ktorá sa nachádza rovno pri dverách. Kurotsuchi a Tenten s úsmevom prikývnu a Tenten mi položí kufor pri posteľ. Ja tam pokladám druhý aj s uniformou. "Naozaj to musíme nosiť?" Znechutene sa spýtam.

"Áno." Zasmeje sa Tenten zvonivým hlasom. "Ale ja sa z toho celkom teším. Vždy som chcela nosiť uniformu." Dodá a ja neveriacky pozdvihnem obočie. Kto by chcel preboha nosiť uniformu?!

"No, ja s tebou pocity zdieľam - som zásadne proti tým uniformám. Prečo by sme sa nemohli obliekať ako my chceme?!" Súhlasí so mnou Kurotsuchi.

"Presne tak!" Uškrniem sa. Dobre, takže kde začnem? No, najskôr sa vybalím, potom sa pôjdem osprchovať, zistím, čo je tá uniforma vlastne zač a obzriem areál školy. Na projekt zo zemepisu teraz nemám nervy a trpezlivosť. Ešte k tomu mám na tom pracovať s nejakým Rock Leem. Nad myšlienkou, žeby som strávila celé dopoludnie sedením nad knihami musím prevrátiť oči. To rozhodne nie. Schytím kufor, položím ho na posteľ a otvorím. Mám tu celkom veľa vecí, takže to bude nadlho.

...

Keď sa po dlhej dobe konečne vybalím, rozhodnem sa, že sa pôjdem poprechádzať po areáli a asi sa zastavím v kaviarni. Tenten aj Kurotsuchi išli pracovať na projekte, ktorý nám Kurenai zadala, ale ja na to teraz zvysoka kašlem. Nemám

náladu sa pozerať do učebnice plnej nezmyselných slov. Vyjdem z izby a zamierim si to rovno do hlavnej haly. Plno študentov horlivo diskutuje, iní čítajú knihy - čomu naozaj nerozumiem - a iný stoja pri svojich skrinkách a niečo robia, pravdepodobne si vyberajú knihy - aké nečakané, zasmejem sa v duchu.

"Hej!" kývnem na jedného čiernovlasého chalana, chcem sa spýtať, kde tu je kaviareň. Myslím, že je z mojej triedy.

"Čo chceš?" Spýta sa arogantne. Dobre, chlapček. Ja som chcela byť milá.

"No vyfajčiť ti sa rozhodne nechystám."

"To by som ani nežiadal. Nie som homosexuál."

Nechápavo sa naňho pozriem. "Čo?"

"Ja takéto služby chcem jedine tak od žien. Takže sa nemusíš ničoho obávať."

"Kretén!" to slovo mu skoro vypľujem do ksichtu.

"Temari," osloví ma so smiechom, "naozaj nechápem, ako ťa tu mohli prijať. Tvoja inteligencia nie je až taká vysoká, aby si dostala štipendium a podľa tvojho výzoru súdim, že nemáš ani dostatočné finančné prostriedky." Povie. Odkiaľ vôbec vie moje meno, bastard?! Potom sa ku mne nakloní a pošeptá: "Povedz.. Komu z nadriadených si tu spravila službičku lacnej študentky?"

Tak toto je už moc! Mám chuť mu roztrieskať hubu, ale ovládam sa. Naraz sa mi jeho meno vybavuje. Mama mi hovorila, že je tu na škole syn jedného veľmi vplyvného sponzora tejto školy. Podľa jej opisu sa nemýlim. "Zlato. No, neviem či by som ti to mala povedať takto a či sa to vôbec hodí.. Ale tvoj otec je v posteli proste úžasný." Zašeptám mu späť a nezabudnem ani žmurknúť. Shikamaru sa sprudka nadýchne a začne zatínať zuby. Z jeho reakcie usudzujem, že by to aj od svojho otca čakal. Nad tou myšlienkou sa musím zasmiať.

"Mojho otca si do huby neber, ty suka." Precedí cez zuby.

"A ja som myslela, že som muž." Usmejem sa, otočím a odchádzam. Nemám za potrebu sa s ním ešte rozprávať, očividne má nejaké komplexy, kretén jeden.

...

"Temari!" zakričí niekto a ja sa začnem rozhliadať. Zisťujem, že krik a mávanie cez celú jedáleň má na svedomí Tenten. Sedí spolu aj s Kurotsuchi.

"Čo sa deje?" spýtam sa, keď k ním prídem.

"To nám povedz ty." prehovorí Kurotsuchi. "Ty sa tváriš, akokeby sa rútil svet."

Nad spomienkou, ako som sa práve rozprávala s tým debilom prevrátim oči a zatnem zuby. "Len som narazila na jedného panáčika, čo ma neskutočne nasral."

Samozrejme, že moje dve spolubývajúce boli veľmi zvedavé, čo všetko a ako sa to prihodila, tak som si sadla a vyrozprávala sa. Potom sme sa zhovárali aj o iných veciach - Tenten nám hovorila zážitky zo života - neboli to práve tie najkrajšie spomienky. Tenten vyrastala v detskom domove. A Kurotsuchi to tiež nemala ľahké. Na škole je vďaka štipendiu, pretože by si ju nemohli dovoliť. Oboch mi je veľmi ľúto. O svojom živote som radšej nechcela začať rozprávať, pretože môj život by pre nich mohol možno vyzerať dokonalý. Aj keď pre mňa dokonalý teda vôbec nebol. Možno som mala všetko, čo som chcela po materiálnej stránke, ale lásku a starostlivosť vlastného otca som nikdy nezažila. A zato by som dala naozaj čokoľvek.

***chcela by som len upozorniť, že táto poviedka je inšpirovaná seriálom Rebeli, takže je možné, že sa tu budú správania, scénky a príbehy životov charakterov zhodovať :)