Posledný tanec • 2/3

Ahojte!! Tak, ako prvé, by som sa Vám chcela VEĽMI ospravedlniť za neaktivitu na blogu.. S Hin sme to už viac krát spomínali, takže to tu nebudem znovu rozoberať. Teraz večer sa mi konečne podarilo dať niečo dokopy - som chorá, takže som myseľ mala odsprostenú od školy a mohla sa pustiť do tvorenia :) Pevne verím, že sa Vám bude časť páčiť, aj keď je trošku kratšia. :)

---

Strhne ma, keď započujem domový zvonček, okamžite sa prebúdzam. Chvíľu mi trvá, kým si privyknem na tmu. Koľko je hodín? Asi nie je až tak veľmi neskoro, keďže niekto prišiel. Pretriem si oči a lenivo stávam z pohovky, takže fotka, s ktorou som spala, padá, ale stihnem ju včas zachytiť. Zvonček sa znovu ozýva. Rýchlo, ale jemne, hodím rám s fotkou na pohovku a utekám k dverám, modliac sa, aby som nikde v tejto tme nezakopla. Bez váhania otváram dvere, ani sa nespýtam kto tam je, veď zlodej alebo nejaký sériový vrah by nezvonil. Snáď. A mala som pravdu. V dverách stojí Itachi - žiaden psychopat.

"Dobrý večer, Sakura." Povie tichým a upokojujúcim hlasom. "Prepáč, že ťa takto neskoro otravujem, ale išiel som okolo a zastavil som sa. Dúfam, že ti to neprekáža." Jemne sa usmeje. Itachi - jeden z najzdôrilejších mužov, akých som kedy poznala. A starší brat.. Sasukeho.

"Itachi. Ahoj." Oplácam mu úsmev. "Samozrejme, že ma nevyrušuješ. Poď ďalej." Dvere otvorím dokorán a on vkráča ďalej. Rýchlo zatváram, do domu ide chlad. "Si hladný?"

"Nie, ďakujem."

"A spravím ti čaj? Alebo si dáš nejaký alkohol?"

Itachi vyčarí obrovský úsmev, ktorý by mnohým ženám vyrazil dych. "Nie, Sakura. Ale ďakujem." Dáva si dole bundu, pod ktorou ma bielu nezapravenú košeľu, tri gombíky rozopnuté. Aj toto by mnohým ženám vyrazilo dych.

"Nevyzúvaj sa."

Prikývne a obaja kráčame do obývačky. Po pár sekundách prehovorí: "Vieš, Sakura.. Vlastne som sa prišiel spýtať jednu vec." Povie to tak zamyslene, až sa zľaknem, čo by to mohlo byť. "Ideš na školský ples?" Dvihne ku mne zrak a ja vidím ako mu myká kútikmi úst. Automaticky prevracám očami.

"Nie."

"Prečo nie?" Zdá sa, že ho to neprekvapilo.

"Pretože nemám na niečo také náladu. Myslela som si, že ty to zo všetkých ľudí pochopíš najviac a nebudeš sa na to ani pýtať.." Uhnem od jeho pohľadu a jemne sa zamračím.

"Veď práve, že to chápem a snažím sa ti pomôcť."

Zdvihnem jedno obočie. "Ani sa neskúšaj ísť na mňa s psychologickými rečami. To už mám dávno za sebou a nepomohlo. A od vás by som to ani nebrala, pán Uchiha."

Itachi sa zasmeje melodickým hlasom. "Tak toto mi vysvetlite, slečna Haruno. Ako je možné, že by ste to odo mňa nebrali?" Snaží sa tváriť prekvapene a zranene zároveň, ale je vidieť na ňom, aký je pobavený týmto štýlom konverzácie.

"Nie ste pre mňa dostatočne autoritatívny, pán Uchiha." Poviem a zasmejem sa. Teraz pre zmenu dvíha obočie on.

"Ach, Sakura." Povzdychne si s úsmevom. "S tebou je zaťažko."

"Ale teraz vážne, Itachi. Na ten ples nepôjdem."

"A ani keby som ťa pozval ja?"

"Si milý, ale nie. Prepáč."

Znovu si povzdychne. "Sakura. Ja na ten ples musím, strýko ma donútil." Okamžite nahadzujem neveriaci pohľad, toto mu nezožeriem. Itachiho sa do niečoho donútiť nedá. To je proste nad všetky ľudské aj neľudské sily. On keď nechce, tak jednoducho nechce a nebude. Ale naopak, Itachi vie zase veľmi dobre presviedčať. Vždy sa mu to podarí a ja mám taký pocit, že ani tento krát to nebude výnimka. "Dobre, nedonútil.. Ale sľúbil som mu to.. Mám na záležitosť jednu veľmi dôležitú vec. Tak ťa prosím," kľakne si na jedno kolenu ku mne, "prosím, prosím.. Poď na ten ples.. Skoro nikoho tam zo žiakov nepoznám, zabavil by som sa asi iba s profesormi - a tí by vyťahovali staré časy a to ako som sa v škole správal.. A na to naozaj nemám náladu." Kyslo sa zatvári, ale hneď na mňa hádže ten svoj prosebný aj-tak-viem-že-povolíš pohľad.

"Fajn." Precedím cez zuby a znovu prevrátim očami.

Vstáva, zacerí sa a rukou sa začne škrábať na zátylku hlavy. "A je tu ešte jedna vec."

"Aká?"

"No.. Vieš, dlho som už netancoval, takže je logické, že som to trochu pozabudol."

Hlasno sa zasmejem. Je ťažké predstaviť si Itachiho - taký klasický muž, ktorý chodí stále v košeliach a je taký džentlmen - že nevie tancovať. Neváham, schytím ovládač a púšťam hudbu. Po celej obývačke sa rozľahne melódia klasickej piesne od Franka Sinatru. Vstávam z pohovky a rýchlo ju odtlačím aj so stolíkom. Itachimu položím jednu ruku na rameno a druhú vložím do jeho už nachystanej ruky. Druhou ma chytí za pás a ja ma hu hlavou naznačím, aby sa mi pozeral do očí a prvý krok spravil od - smerom vpred. Začíname sa ladne pohybovať. Najskôr mi sem-tam šliapne na nohy, ale potom si už zvykne a ide mu to ako profesionálovi. Plávame po celej obývačke, ktorá je našťastie celkom veľká, takže nie je žiadny problém, aby som nemohla učiť tancovať pána Uchihu. Pesnička dohráva, ja spravím pár otočiek a obaja to zakončujeme vtipným uklonením. Potom sa následne obaja zasmejeme. "No, nie si až taký zlý." Skonštatujem s úsmevom.

"Chcelo to len pripomenúť." Usmeje sa. "Takže s tebou môžem počítať?"

Povzdychnem si. "Bohužiaľ, áno, môžeš."

"Si zlato, ďakujem." Znovu vyčarí ten svoj obrovský úsmev a ja si teraz nemôžem pomôcť - musím mu ho opätovať. Potom pozrie na hodinky. "No, asi by som už mal vypadnúť. Mala by si ísť už spať, zajtra máš predsa školu."

"Vieš, že tu môžeš zostať, ak by si chcel."

"Nie, nie.. Poberám sa. Ďakujem ti, Sakura. Naozaj. Ver mi, že si to užiješ a budeš šťastná." Tú poslednú vetu povie tak veľmi dôrazne a pritom mu zase začne trhať kútikmi.

"Itachi? Nechceš mi niečo povedať?" spýtam sa.

Ruky zdvihne v obrannom geste. "Nie, nie, nie, nie, nie." Opäť sa zasmeje. "No, dobre, letím už." Odprevadím ho ku dverám. Z vešiaka si berie bundu a oblieka si ju. Potom sa ku mne ešte nahne a letmo ma pobozká na líce. "Dobrú noc, Sakura. A ešte raz ďakujem."

"Nie je začo, Itachi." Usmejem sa. "A mohol by si chodiť častejšie - dnes to bolo fajn. Rozhodne mi spríjemňuješ moje pochmúrne dni."

"Samozrejme. Ahoj." Úsmev mi opätuje a potom už odchádza k autu.

Chvíľu ešte stojím vo dverách, ale potom už zatvorím, pretože som iba v svetríku a je mi naozaj zima. Zamknem, všetko pozhasínam, napijem sa vody a poberám sa hore do svojej izby. Otváram šatník a rýchlo vyberám pyžamo, ignorujúc biele šaty, ktoré mi mama kúpila na ples. Prezliekam sa, spravím ešte večernú hygienu a zaľahujem do postele. Moje myšlienky sa, samozrejme, uberajú tým smerom, ktorým nechcem, ale s tým už nič nenarobím. Zaspávam so zaslzenými očami, dúfajúc, že dnešná prítomnosť Itachiho mi pomôže aspoň na túto noc zabrániť zlým snom..