Nepotrebujem peknú poéziu • 6. kapitola

Keďže v ankete má najviac hlasov táto poviedka, znovu vám tu pridávam dielik. :) V počítači už ho mám celkom dlhšie, iba som niečo poupravila, dúfam, že si ho užijete. :)

---

"Takže budeš iba dohliadať na jej syna? A on sem nastúpil?"

"Presne tak. Ale.. Ja nebudem na neho len tak dohliadať. Bude u nás bývať, keď nebude v škole."

"Čože?" Vyprsknem.

"No áno.. Bude u nás bývať, prakticky mu budem niečo ako tútor po dobu jeho štúdia a-"

"A do ktorého ročníka patrí?" skočím mu do reči.

"Do štvrtého, tam kde aj ty." Dych sa mi zastavuje. Takže.. On chodí do toho ročníka, kde aj ja?.. Preboha, len nech to nie je..

"Ako sa volá?" hlas sa mi trasie.

"Uchiha Sasuke."

Nasucho prehltnem. Dobre, toto sa mi len sníva. To nemôže byť pravda.

"Otec, to nemôžeš myslieť vážne!" skríknem.

"Sakura! Tento tón si vyprosujem. A prečo nie? Nesadli ste si, alebo čo?"

Hystericky sa zasmejem: "Nie, že sme si nesadli, my sa priam nenávidíme!" Prudko vstávam z pohovky a otec otvára ústa.

"No, Sakura. Ja to už nezruším, ani by to nešlo. Budeš sa musieť so Sasukem zmieriť."

"Aké jednoduché, však?!" Rukou si chytím čelo. Naozaj sa ho nikdy nezbavím? Citu, ktorý k nemu prechovávam? Ak s ním budem ešte aj doma, tak určite nie.. A bude to stále ťažšie a ťažšie. Pozriem na otca, prepicháva ma pohľadom. "Mám vyučovanie." Zašeptám, odvrátim od neho zrak a odchádzam.

Zamierim si to rovno do izby, keď ma niečia ruka zastaví. Zdvihnem zrak, je to Kakashi.

"Slečna Haruno, hodina už začala." Povie.

Ani som si nevšimla, že už zvonilo. "Ehm, dobre. Ja bola som s otcom a-"

"Ja viem, ale už musíte ísť do učebne," ustúpi a pokývne rukou smerom k nej, "prosím."

"Á-ano.. Idem." Pokúsim sa o úsmev, ale vyjde mi iba taký skrivený. Potom odchádzam a otváram dvere. Kurenai stojí pri tabuli a niečo tam píše. Nemám silu ani nato, aby som rozoznala či je to zemepis alebo chémia. Sadnem si na svoje miesto. Neviem prečo, mám strašnú chuť sa otočiť a Sasukeho uškrtiť. Prečo mi to sakra nepovedal?! Zúrivo vydýchnem všetok vzduch, čo zadržiavam.

Naraz sa Kurenai otočí, schytí nejaké papiere a prehovorí: "Takže, rozhodla som sa, že dostanete prácu. Rozdelím Vás po dvoch, máte na to štyri dni. Po štyroch dňoch to chcem vidieť na mojom stole, dokonalo prepracované." Odmlčí sa, schytí ďalší papiera prejde ho očami. "Tu nájdete zoznam skupín. Vyvesím ho na zadnú stenu, ale ešte predtým si prečí-" Kurenai ani nestihne dokončiť vetu, pretože zvoní. Vzdychne si a lepiacou páskou prilepí zoznam na zadnú stenu. Potom mlčky odchádza. V kútiku duše dúfam, že budem s Ino alebo Hinatou, ale viem, že znovu budem s nejakým lenivým idiotom, takže budem musieť celú prácu odpracovať sama.. Ako vždy. Všetci sa tam nahrnú a po pár sekundách vidím, ako sa Ino s Hinatou objímajú, určite sú spolu. Prederiem sa pomedzi spolužiakov a začnem hľadať moje meno. Je až predposledné. Pozriem vedľa, ale to, čo uvidím ma prinúti kričať. Všetci sa na mňa pozerajú ako na blázna, ale ja to neriešim. Okamžite očami hľadám Sasukeho, usmieva sa. Zamračím sa na neho.

"Poď so mnou, ideme za Kurenai." Rozkážem mu a on sa zasmeje.

"Ja nikde nejdem. Ak máš nejaký problém, choď si ho vyriešiť sama."

"Obidvaja máme problém!" skríken.

"Máš pravdu, ale v tomto prípade to neriešim. Neznášam ťa, ale nejako to prekusnem."

Zhlboka sa nadýchnem a prikryjem si oči.

"Nemusíš sa báť, obaja budeme pracovať rovnako. Nie som ten typ, ktorý by nechal všetko na tom druhom, ale zase nie som ani ten typ, ktorý by to všetko odpracoval sám. Takže," uškrnie sa, "kedy sa stretneme? Najradšej by som začal hneď teraz, nech to nenechávame na poslednú chvíľu."

To nemyslí vážne. Ja s ním pracovať odmietam. "Teraz nemám čas, mám niečo veľmi dôležité, musíme to odložiť." Zdôrazním slovo veľmi a okamžite sa otáčam a odchádzam. Ak si myslí, že s ním budem čo i len chvíľu, tak je na omyle. Bože, ako ho ja len neznášam!

"Sakura, upokoj sa, lebo ti tá žila z čela vybehne." Otočím sa a vidím Ino. Zamračím sa. "Práve som chcela ísť si niečo dať pod zub, ideš so mnou?"

"Idem.." Ja hladná nie som vôbec, ale nechcem ísť zase do izby a tam slziť do vankúša.

S Ino si sadáme za stôl a onedlho k nám prichádza Lyra. Objednáme si, Ino prekvapivo mlčí. Myslela som si, že na mňa vyrukuje s tým, že sa jej môžem zveriť, že je tu pre mňa. Ale ona nič. "Dnes je celkom pekné počasie, však?" Zapozerá sa na oblohu a ja sa zamračím.

"Ino, niečo ťa páli na jazyku, tak mi to povedz na rovinu."

Hlavu dá dole a pozrie mi do očí. A ja mám znovu ten pocit, akoby mi videla do duše. "Nie, nič."

Povie po chvíli. "Uvedomila som si, že ty si sa mi nikdy nestaralo do mojich súkromných vzťahov, keď som ti povedala, aby si si dala pohov, spravila si tak. A ja som ti zato vďačná. Takže, nebudem ťa nútiť, aby si mi povedala niečo, čo nechceš. Je to v poriadku." Usmeje sa.

Ja sa prekvapene pozerám, toto som nečakala. Ino má veľmi vytrvalú povahu, keď si niečo zaumieni, tak to musí dostať. V tomto prípade to bola odpoveď na moje divné správanie. "Ďakujem ti, Ino. Veľmi si to od teba vážim. Nechcem, aby si si myslela, že ti nedôverujem alebo niečo také.. Len si to chcem nechať pre seba."

"Ja viem. Tiež sú tu niektoré veci, ktoré som si aj ja nechala pre seba a je to úplne v poriadku." Povie. Mám pocit, že mi spadol kameň zo srdca. Obzriem sa okolo seba. Skoro nikto tu nie je. Vidím iba deti, z nižších ročníkov. Naraz sa objaví Juugo, je vidieť, že niekoho hľadá. Rozhliada sa a keď ma uvidí, prestane. Hľadá mňa?

"Inak, to so Sasukem.. Mala by si sa porozprávať s Kurenai.. Možno by vás priradila k iným tímom." Prehovorí po chvíli Ino, ale ja iba nemo prikývnem, moja pozornosť teraz patrí Juugovi. Prichádza smerom ku mne. Očakávam, že ho poslal Sasuke. Lenže on okolo mňa iba prejde a sadá si za stôl, ktorý je hneď vedľa toho nášho. Zamračím sa. Takže mi nechcel nič povedať? Nenápadne sa za ním otáčam, je chrbátom otočený ku mne.. Veľmi blízko.. Neposunul si stoličku?!

"Sakura, počúvaš?" pýta sa ma Ino, keď si všimne, že sa jej nevenujem.

"Ehh, áno, áno.. Ja len.." nahnem sa ku nej, aby ma počula iba ona, "prečo sem prišiel Juugo?"

Ona na mňa nechápavo zvraští obočie. "Prečo, veď sem chodia všetci.. Sakura, si v poriadku?"

Ja sa od nej odtiahnem, dotknuto našpúlim pery. "Prečo by som nemala?"

"Ja neviem.. Keď to bolo taká otázka.. No to je jedno, nechaj to tak." Povie s hysterickým smiechom.

"No, tak ja už pôjdem. Asi by som mala ísť začať ten projekt." Poviem s povzdychom.

"Aj so Sasukem?" provokuje ma.

Podráždene prevrátim oči. Ani mi meno toho dementa nespomínaj, Ino! "Samozrejme, že nie!"

"Dobre, dobre, nekrič hneď.." Zasmeje sa a zdvihne ruky v obrannom geste. Uškrniem sa a vstávam zo stoličky. Projekt spravím sama za seba.

Keď prichádzam do izby, Hinata tu nie je. Očakávala som, že aj ona tu bude sedieť na posteli, zahrnutá knihami. Otváram notebook a otváram knihu zemepisu. Keď dočítam celých 13 stránok, snažím sa niečo spísať. Ale neviem nič, ani prvé slovo ma nedokáže napadnúť. Hlasno povzdychnem a vstávam zo stoličky, že sa poprechádzam, aby som sa upokojila. Asi päť minú sa prechádzam po izbe a snažím sa myslieť na projekt, ale je to takmer nemožné. Stále rozmýšľam nad Juugom. Dobre, možno som paranoidná. Ale naozaj to vypadalo, že ma hľadal a.. A potom, akoby.. špehoval? Nie, to je blbosť.. Prečo by to robil? Veď je nový, ešte sme sa ani nerozprávali. Zamračím sa. Nedáva to zmysel. Lenže zrazu niečo započujem a to prerúša tok mojich myšlienok. Spozorniem. Úplne to znelo ako kýchnutie.. Alebo zakašľanie. Moje oči sa zastavia na dverách. Niekto je za nimi. Potichu k ním prejdem, opatrne chytím kľučku a prudko dvere otváram. Nemýlila som sa! Juugo tu kľačí, úplne nacapený na dveroch.

"Ty idiot! Čo chceš?!" Vybehnem a chytám ho za tričko.

"Ja- ja- Ehm-nič!" Kokce. Ja ho asi zabijem!

"Akože nič?! Poslal ťa Sasuke?!" Ak ho poslal za mnou ten zakomplexovaný kretén, tak nech si ma nepraje.

"Sakura, p-počkaj!" Snaží sa mi dať ruky preč, ale ja chytím jeho tričko ešte pevnejšie.

"Načo mám čakať?! Odpovedaj mi! Poslal ťa on?!" Stále kričím, avšak už o niečo miernejšie.

"Áno- Ale-"

"Nič nehovor.." Poviem potichu, celá rozzúrená ho púšťam a namierim si to rovno do Sasukeho izby.

Keď prichádzam k izbe číslo 16, prudko otváram dvere. Sasuke leží na posteli s knihou v rukách. Keď ma zbadá okamžite vstáva. "Teba som hľadala!" skríknem, silno zabuchnem dvere a idem k nemu.

"Nevieš, že ženy majú zákaz vstupu na chlapčenské izby?" pýta sa ma.

"To ma netrápi! A očividne ani teba, keď za mnou posielaš Juuga, aby ma sledoval, však?!" skríknem. ešte viac. "Hneď teraz mi vysvetlíš, o čo ti ide!"

Sasuke sa zhlboka nadýchne. "O čom to hovoríš?!" Tvári sa, ako keby nevedel, čo rozprávam.

"To je fakt sila! O čom to hovorím?! Takže ty vôbec nevieš o tom, že ma Juugo sleduje, že si ho dal TY sledovať?! Sasuke, aspoň sa priznaj!" kričím mu rovno do tváre, "A ešte k tomu si za celé dni nevedel otvoriť ústa, aby si mi povedal, že si ťa môj otec zobral na starosť?!"

Sasuke zatína zuby. Očividne mu nie je príjemný môj hlasitý krik.

"Odpovedz mi, ty idiot! Odpovedz mi!" Rukami mu celou silou buchnem do hrude a jeho to už úplne rozzúri.

"Prestaň už toľko vyskakovať!" Skríkne, dokonca ešte hlučnejšie než ja. "Nie si stredom vesmíru, čo si to neuvedomuješ?! Okrem toho je tu viac krajších a normálnejších báb ako si ty!" zhúkne mi úplne blízko mojej tváre. Ja iba otváram ústa.

"Imbecil! Takto sa so mnou rozprávať nebudeš!" zakričím na plné pľúca. Znova do neho buchnem, lenže on mi schytí ruky. "Pusti ma, ty kretén! Pusti ma!" Hučím celá roztrasená. Naozaj to veľmi bolí.

"Buď už ticho! Drž hubu!" vybehne znovu po mne. Dych mi viazne, takého som ho ešte nevidela. Cítim ako sa mi do očí hrnú slzy. "Pusti ma!" Teraz to už znie ako úpenlivá prosba. Snažím sa mu vymaniť z jeho rúk, lenže on ma neprestáva silno držať. Znovu začínam kričať.

"Buď už ti-" Ani to nedopovie, pretože ma naraz pobozká. Ja zostávam ako socha, neschopná nič robiť. Sasuke ma bozkáva naliehavo, prudko a.. vášnivo. Keď si konečne uvedomím, čo sa deje, začnem ho odstrkávať, lenže ním to ani nehne. Stále mi silno drží ruky. Ale ja neprestávam. Vrtím so sebou, mykám rukami.. Ale nič. Bozkáva ma a ja to po chvíli to vzdávam. Ruky uvoľňujem a poddávam sa jeho bozkom. Keď si uvedomí, že som povolila, tiež mi začne postupne uvoľňovať ruky. Jednou ma chytá za chrbát - priťahuje si ma bližšie - a druhú mi pokladá na tvár. Ja mu ich zase dávam na plecia, na hruď,.. Všade, kde len môžem. Mám pocit, akoby sa čas zastavil a na celom svete boli iba mi dvaja. Aj keď viem, že on ma nenávidí, čo ma veľmi bolí, viem, že toto je prvý aj posledný krát, čo ma bozkáva. A ja si to snažím užívať zo všetkých svojich síl. Po chvíli, keď nám obom dochádza kyslík, pomaly prestáva. Obaja sme veľmi zadychčaní. Trasúce ruky mu zostávajú na mojej tvári, oči ma zatvorené a jeho čelo je opreté o to moje. Nemôžem uveriť, že ma pobozkal. Prečo to urobil?! Otváram ústa, sčasti konečne uvedomeného prekvapenia a sčasti z toho, aby sa mi lepšie dýchalo. Spravím krok dozadu a on konečne otvára oči. Pozrie na mňa, tvári sa.. previnilo? A ospravedlňujúco asi tiež.

"Si blázon." Zašeptám.

"Áno.. Ja-ja.. Sakura.." Nevie, čo má povedať. "Bol to jediný spôsob, ako ťa zastaviť.. Nemysli si, že.."

"Nie, nie.. Ja.. Tiež si nemysli, že ja.. " A ja tiež neviem, čo povedať. Jemne zatvorím oči, musím to všetko vstrebať. Dych sa mi upokojuje. "Dobre.. tak mi odpovedz." Otváram oči.

"Na čo?"

"Prečo si ho poslal, aby ma špehoval." Môj hlas sa stále trasie.

"Ja.. Pozri. Povedala si, že nemáš čas, aby sme teraz pracovali na tom projekte, že máš niečo dôležité.. A ja som chcel iba vedieť, či si hovorila pravdu.. Nič viac."

"Nič viac?" To iba preto? Kričala som tu, ziapala som, bola naštvaná ako nikdy predtým, urážala som ho.. A to iba kvôli tomu?

"Nič viac."

Prikývnem. Sasuke sa pozerá do zeme, jeho dych je zrýchlený.

"A prečo sa vlastne na mňa stále vypytuješ niečo Hinaty?" Poviem už normálne, akoby sa nič nestalo. Tónom, akým sa so Sasukem vždy rozprávam. Toto ma dosť zaujíma, pretože vždy, keď som s Hinatou básni o tom, ako jej bolo dobre so Sasukem a niekedy spomenie aj to, že sa o mne vypytoval nejaké veci.

"S Hinatou ste najlepšie kamarátky a ja.. Niečo som sa chcel o tebe iba dozvedieť.. Keďže sa my dvaja iba hádame, ty by si mi nič o sebe nepovedala. A tvojho otca sa to nechcem pýtať. Len som sa o tebe chcel dozvedieť viac, keďže.. Budeme teoreticky niektoré dni v tom istom dome a tvoj otec je tvoj otec.. No.. Proste preto."

Síce som tomu priveľmi nepochopila, ďalej to už neriešim. "Ahááá!" Poviem a zatvárim sa urazene. "No vlastne.. Vieš, čo? Navrhujem prímerie. Prečo to nenecháme tak? Úprimne, ty pre mňa vlastne ani neexistuješ." Otočím sa na päte, chytám kľučku, že otvorím dvere, ale Sasuke ma zastavuje tým, že ma chytí za ruku a otočí k sebe.

"Vieš, čo?! Ty pre mňa tiež neexistuješ, takže aj ja navrhujem prímerie. Čo ty nato? Dohodnuté?" Povie povýšenecky, tiež hrá, že sa nič nestalo.

"Fajn!" Odseknem. Ale potom si uvedomujem, že sa vlastne naozaj niečo stalo. "Ale budeme to musieť vysvetliť Hinate."

Sasuke zatvára oči a rukou si prehrabne vlasy. "Sakura.. Ja, pozri.. ja si nemyslím, že je to dobrý nápad.. Hinata je veľmi citlivá a žiarlivá.. A predsa sa nič nestalo.. Nie?"

Má pravdu. Trhá mi to srdce, ale je to tak. "N-nie.. Nič sa nestalo." Poviem so slzami v očiach a odchádzam. Nič sa predsa nestalo.