Nepotrebujem peknú poéziu • 5. kapitola

Po nejako čase Vám znovu prinášam novú kapitolu, ktorá je síce trošku kratšia, než som pôvodne plánovala, ale pevne verím, že sa Vám bude páčiť. A ešte by som sa chcela poďakovať za komentáre v predchádzajúcom komentáre, ste jedným slovom všetky skvelé! :) Veľmi to oceňujem. Dali ste mi silu, aby som sa snažila dať do každej poviedky kúsok samej seba. :) A taktiež ďakujem, Hin. Naše spoločné roky sa skončili včera- koniec školského roka. Už s ňou nebudem každý deň, nebudem ju môcť vyrušovať cez každú hodinu mojími nezmyselnými výkecmi :D Každá ideme na inú školu, ale ja dúfam, že neprestaneme byť v osobnom kontakte. :) Hin, ďakujem Ti za všetko, mám ťa veľmi rada :).. Dobre, takže po mojich trošku sentimentálnych vetách by som Vám ešte chcela popriať skvelé prázdniny a aby ste si užili dnešnú kapitolku! :) <3

---

Je pol ôsmej ráno a ja práve vstávam z postele. Myslela som si, že je to neskoro, že som zaspala, ale vidím, že Hinata aj Ino ešte spia. O pol desiatej sa začína vyučovanie a Ino vždy vstáva dve hodiny pred ním. Zívnem si, chce sa mi ešte poriadne spať. Cez prázdniny som bola zvyknutá vstávať asi tak o pol desiatej.. No čo už, toto je realita a ja si musím zvyknúť. Nejako sa doplachtím k posteli Ino a začnem ju budiť. Niečo zamrmle a pretočí sa na druhú stranu. Povzdychnem si a otáčam sa k Hinate. Tá sa aspoň zobudí. "Dobré ránko.. Koľko je hodín?"

"Pol ôsmej." Poviem je a ona pretočí očami.

"Takéto skoré vstávanie! Do čerta aj so školou." Hinata vstáva z postele a ide hore po schodoch do kúpeľne. Znovu sa otáčam k Ino, lenže tá je hore a vyzerá ako z hororu. Ako vážne. Oči má doširoka otvorené a pozerá sa niekde na stenu oproti. Otočím sa tam, aby som vedela, čo ju tak zaujalo.. Alebo vystrašilo? Lenže tam nič nie je. Otočím sa späť a ona ich má zatvorené. Čo?! To čo bolo? Jemne jej potrasiem ramenom a ona sa zobúdza. "Ahoj, Saky." hovorí.

"Ahoj.."

"Deje sa niečo?" pýta sa ma a pritom si poriadne zívne.

"Uhmm.. Nie, nie! To nič." Nervózne sa zasmejem. Možno pozerala včera nejaký horor alebo čo a zostali jej z toho následky. Alebo, žeby mne? Ale ja som žiadny horor v blízkej dobe nepozerala, takže sa mi to nemohlo zdať. Ale to je jedno. Potrasiem hlavou a otáčam sa k svojej posteli. Upravím si návliečky a deku a poberám sa do skrine. Odtiaľ vyťahujem školskú uniformu v podobe bielej blúzky, tmavej sukne, čiernej kravaty a čierneho saka. Ale to sako nie je povinné, nikto ho nenosí. Iba keď je chladno. Ale teraz nie je, vlastne je vonku celkom teplo. Oblečiem sa a potom idem do kúpeľne. Hin tam už nie je, takže chytám zubnú kefku a čistím si zuby. Potom sa trochu namaľujem a prečešem si vlasy. Tie mi dopadajú rovno na ramená. Nie sú dlhé, no ani príliš krátke. Vraciam sa po schodoch späť dole a obúvam si čižmy na opätku v opätovnej čiernej farbe.

"Dúfam, že ste sa cez prázdniny učili, mládež!" hovorí Kurenai a pri tom sa prechádza po triede, dôkladne si každého z nás prezerá. "Kto by nám chcel zopakovať posledné učivo?" pýta sa a všetci sa začíname obhajovať.

"To nemyslíte vážne! Kto si má pamätať posledné učivo spred dvoch mesiacov?!" postaví sa Lee.

"To má absolútne nezaujíma!" Kurenai naozaj kričí. "Nato ste mali myslieť. A vyprosujem si takéto správanie, Rock Lee!"

Lee sklopí hlavu a sadne si späť. V tom niekto zaklope na dvere a následne vchádza. Je to Tsunade. Všetci vstávame zo stoličiek a ona pokývne hlavou.

"Prepáčte, Kurenai, že vám narúšam vyučovanie, ale musíme prebrať tie výlety." Výlety, no samozrejme. Úplne som zabudla. Každý rok si každý ročník vyberie výlet, na ktorý pôjde. Tento rok to vyšlo na úplný začiatok roka, takže ako keby sme mali o týždeň dlhšie prázdniny. Kurenai zdvorilo odchádza a Tsunade začne: "Takže, mládež. Tak ako každý rok, pôjdete ne výlet. Lenže teraz sme sa to rozhodli trošku pozmeniť. Budete mať na výber z dvoch alternatív. Prvá možnosť je samozrejme jazero. Naša škola podpísala zmluvu s jedným známym a obľúbeným prázdninovým klubom, ktorý sa nachádza priamo pri jazere. Izby sú po troch, každá obsahuje mini obývačku s plazmou, dve kúpeľne, spálňu s troma posteľami, bazén s výrivkou a šatník. Taktiež sú tam rôzne športové aktivity, ako je napr. futbal, basketbal, mini golf, rafting a ďalšie. Je tu jedna obrovská jedáleň a samozrejme príroda. Areál je naozaj veľký, takže každý si príde na svoje. A druhá možnosť sú hory, v Kanade. Znovu, príroda je naozaj ohromujúca, jedno z najobľúbenejších miest v Kanade. Izby sú po troch a po piatich, každá je vybavená obývačkou, kúpeľňou a mini kuchyňou. Hotel sa nachádza priamo na zjazdovke, takže, keď sa pôjde lyžovať, nebude sa musieť nikde chodiť autobusom. Areál je veľký, je tu jedáleň a ďalšie miestnosti a vonku pri hoteli sa nachádza obrovský vyhrievaný bazén. Máte čas do zajtra. Potom mi oznámite, ktorú alternatívu ste si vybrali, tak sa dohodnite. S dovolením, máte voľnú hodinu." Tsunade odchádza. Naraz sa všetci začnú prekrikovať, ja mlčím. Mne sa páčia obe možnosti, ale asi sa viac prikláňam k jazeru. Lyžovať som bola nedávno, dokonca to bolo v Kanade, takže znovu ma to tam nejako neláka.

"Rozhodne, berieme hory!" skríkne nejaké plavovlasé dievča. To je tá nová, myslím, že sa volá Temari. Všetci začnú znovu ziapať, jedni chcú jazero, druhí zasa hory.

Temari sa postaví na stoličku: "Berieme hory! Tam si aspoň zašportujeme!"

Zamračím sa. Prečo rozhoduje za ostatných? Každý má vlastnú hlavu. Pretlačím sa pomedzi svojich spolužiakov, až ku stoličke, na ktorej stoji.

"Myslím si, že každý by mal rozhodovať za seba." Poviem a ona nadvihne obočie. Zostúpi zo stoličky a zadíva sa na mňa.

"Pozri, pre mňa je utrpenie, že musím byť na tejto škole a nie ešte, aby som znášala nejaké bárbiny. Ja chcem ísť na hory, je tam rozhodne lepší vzduch a zašportujeme si."

No to snáď nemyslí vážne. Zatnem zuby. "Tak po prvé.. Ja nie som žiadna bárbina, takže s tým láskavo prestaň. A po druhé, nemáš absolútne žiadne právo rozhodovať za druhých. Každý si vyberie podľa seba. Ty si hlasuj za hory, ak chceš. Predsa, nemusíš ísť na ten výlet.. Teda, ak ťa rodičia nedonútia. Ak ti dajú povolenie, tak nikde nemusíš ísť. Je to na tvojich rodičoch."

Temari mlčí a začne sa obzerať po iných. Potom si vzdychne a odchádza. Neviem prečo, ale mám taký pocit, že je niečo zle. Oči sa jej leskli a tvárila sa bolestne. Ale ja som ju ničím neurazila, to skôr ja by som mala byť taká.. Otočím sa na ľavú stranu a vidím ako Sasuke krúti hlavou. Potom prejde okolo mňa a povie: "Keď nevieš, aká je Temari, tak nič nevypúšťaj z úst. A už vôbec nič o jej rodičoch, okej?!" Toto ma zaráža. Oni sa poznajú? Ale taktiež ma zaráža to, že ja som vlastne o jej rodičoch nič nepovedala. Hovorila som všeobecne a už vôbec som nepovedala nič zlé. Čo má zas ten kretén za problém?! Naštvane si povzdychnem a odchádzam z triedy.

U Temari

"Mama, prečo mi toto robíš?! Nechcem tu byť! Nechcem byť na tejto odpornej škole!" zakričím do telefónu.

"Temari, zlatko.. Dobre vieš, že to nie je na mne. Tvoj otec chcel, aby-"

"Nie! Nenazývaj ho mojím otcom! On nie je pre mňa nič, hanbím sa za neho!" preruším ju.

"Zlatíčko moje.. Musela som na toto pristúpiť, inak by si ťa odviezol.. Pozri, ako rodič, má isté práva.. Mohol by si ťa odviezť do Európy a ja by som to asi neprežila.. Prosila som ho, ale nechcel ustúpiť. Bol plne rozhodnutý, že odídeš s ním.. Nakoniec navrhol toto. Chce ti platiť vzdelanie a chce, aby to bolo na tej najlepšej škole v krajine.." Počujem, ako vzlyká. "Temari.. Prosím ťa, nehnevaj sa na mňa.. Nemohla som nič urobiť, nechcem ťa stratiť, srdiečko moje. Tak veľmi ťa ľúbim.."

"Aj ja ťa ľúbim, mama." Zašeptám.

"Pozri, už musím končiť, mám ešte veľa práce, ale zajtra sa za tebou stavím a porozprávame sa, dobre?"

"Fajn."

"Okej.. Temari.. Veľmi, veľmi, veľmi ťa ľúbim. Vždy som tu pre teba. Ahoj. Posielam pusu."

"Aj ja teba, ahoj." Skladám, podídem ku najbližšej sedačke v hlavnej hale a sadnem si. Hlavu si skladám do dlaní, oči mi slzia. Nenávidím svojho otca, nenávidím!! Celých trinásť rokov sa o mňa nezaujímal a teraz si len tak príde a povie, že ak neodídem s ním, tak tu budem musieť študovať. Čo si o sebe ten idiot dementný zakomplexovaný myslí?! Starec jeden úchylný, bodaj by si sa niekde vyparil a nikdy sa neobjavil! Nechcem tu byť.. Chcem byť s mamou.. Avšak môj tok myšlienok zastavuje Sasuke. Sadá si ku mne a podáva mi vreckovku. Ja si rýchlo utriem oči a beriem si ju.

"Si v pohode?" pýta sa ma a ja iba prikývnem. "Ak by si sa chcela porozprávať, môžeš so mnou počítať."

Sasuke je tu asi jediný normálny chalan. Síce som ho spoznala ešte len včera, ale je veľmi milý, poradí mi a je pri mne.

Chvíľu iba mlčíme a len tak sedíme, keď to ticho prelomím: "Asi ti ta ružovláska moc nesadla, čo?" On sa na mňa nechápavo pozrie. "Počula som, to čo si jej povedal.. A ďakujem, že si sa ma zastal."

"Nie je vôbec začo.. A Sakura.. No, môj názor je na ňu taký, že.. Je veľmi detinská. Mal som tú česť sa s ňou párkrát porozprávať.. Ak sa to teda dá nazvať rozhovorom.." zasmeje sa, "skôr to boli iba hádky. Vždy, keď sa stretneme, tak po sebe iba ziapeme. To dievča nie je v poriadku, dosť mi ide na nervy."

"Aha.. No, ja som ju nemala ešte tú česť ju spoznať, ale podľa toho, ako mi ju opisuješ, ani nemám záujem."

"A tvoje spolubývajúce? Aké sú? Vychádzaš s nimi?"

"Vlastne, ja ešte nemám ani pridelenú izbu. Dnes som spala doma, mama mi vyzdvihla uniformu.. Ale dnes po vyučovaní mám prísť k riaditeľke, povie mi, kde mám izbu.. A čo ty, Sasuke?"

"Ja som na izbe s Leem, Juugom a Narutom."

Prikývnem a ešte raz sa vysmrkám do servítka, ktorý mi dal. Som zvedavá, s kým budem na izbe ja. Najlepšie by bolo, keby som bola sama.. Alebo keby som tu nemusela vôbec byť.

Späť u Sakury

Prichádzam do izby a zvalím sa na posteľ. Prečo mi toto Sasuke robí? Nemôže ma proste ignorovať, tváriť sa, že sa nepoznáme? Vzdychnem si. Asi nebude také ľahké, vyhnať si ho zo srdca. Práve som sa chcela vrátiť späť do učebne, keď mi zazvoní mobil. To je otec.

"Ahoj, Sakura. Máš chvíľu?"

"Otec? Prečo mi teraz voláš?"

"No vieš, chcel som ti iba niečo povedať, nezaberie to veľa času. Som blízko pri škole, zastavím sa, dobre?" Zamračím sa. Čo mi chce povedať? Určite zas odchádza na služobku.

"No, práve nám uvoľnili hodinu, tak príď."

"Fajn, hneď som tam."

Asi o desať minút niekto zaklope na dvere a otvára ich. Je to Kakashi. "Slečna, Haruno, máte návštevu. Váš otec vás čaká v miestnosti pre návštevy." Povie a odchádza. Ja vstávam a rýchlo sa ním idem. Naozaj ma dosť zaujíma, čo mi chce povedať.

Keď prídem za otcom, tak vidím, že už sedí na pohovke, tak si sadnem k nemu. Bozkáva ma na líce a zdraví. "Tak, čo si mi to chcel povedať?" začnem.

"Ono to vlastne nie je nič nejako extra dôležité, len som chcel, aby si to vedela. V Európe mám veľmi dobrú starú priateľku a obchodnú partnerku. Chcela, aby sa jej syn začal vzdelávať sa súkromnej škole a najviac sa jej pozdávala táto. Lenže Európa a Japonsko sú od seba trochu ďaleko. Preto mi zavolala a poprosila ma, či by som jej na syna nedohliadol. Samozrejme som prikývol, pretože, ako som už hovoril, tak sme naozaj dobrí priatelia a taktiež.." otec sa odmlčí, ale hneď pokračuje," jej asi pred troma rokmi zomrel manžel.. Nechcel som, aby to mala ťažké."

"A kde toto všetko smeruje? Otec.. vy spolu.. chodíte?" pýtam sa bojazlivo.

Rozosmeje sa. "Sakura, jasné, že nie. Pozri, mám ju veľmi rád, ale iba ako kamarátku. Alebo ako sestru."

"Takže budeš iba dohliadať na jej syna? A on sem nastúpil?"

"Presne tak. Ale.. Ja nebudem na neho len tak dohliadať. Bude u nás bývať, keď nebude v škole."

"Čože?" Vyprsknem.

"No áno.. Bude u nás bývať, prakticky mu budem niečo ako tútor po dobu jeho štúdia a-"

"A do ktorého ročníka patrí?" skočím mu do reči.

"Do štvrtého, tam kde aj ty." Dych sa mi zastavuje. Takže.. On chodí do toho ročníka, kde aj ja?.. Preboha, len nech to nie je..

"Ako sa volá?" hlas sa mi trasie.

"Uchiha Sasuke."