Vychovaná ulicou • 2. kapitola

Ahojte! :) Po dlhšej odmlke opäť niečo pridávam ja. Konečne si môžem vydýchnuť, pretože toto obdobie bolo pre mňa hrozne náročné a vyčerpávajúce. Od stresu zo skúšok až po zdravotné problémy, ktoré síce nie sú stále doriešené, no zlepšili sa. Prinášam Vám ďalšiu kapitolku z tejto poviedky. verím, že si ju užijete, hoci je skôr taká na zamyslenie a je tam dosť Sakuriných myšlienok :)

---

Už tu sedím aspoň 2 hodiny a pozorujem, ako vločky poletujú sem a tam a usádzajú sa všade na okolí. Je mi hrozná zima, no snažím sa to vydržať. Zajtra by som mala zohnať nejaké jedlo na trhu. Možno tam bude zasa tá milá pani, ktorá sa nado mnou zľutuje a dá mi aspoň malý bochník chleba. Uvidíme. Trhy začínajú o 6 ráno, no ja nemám poňatia, koľko je vôbec hodín. Niečo ako spánok som nezažila už niekoľko dní, týždňov, dokonca mesiacov. V bruchu mi hlasne škvŕka, no snažím sa zahnať každú myšlienku na jedlo. Možno by som sa mohla zamestnať. Ale kde?! Kto by chcel v práci otrhané špinavé dievča ktoré ani nemá strechu nad hlavou?

Čas. Tri písmená, jedno slovo a toľko vecí, ktoré si pod týmto slovom predstavíme. Niekomu sa vleče, niekomu uteká. Niekto ho využíva naplno, niekto ho premárni. Je ťažké určiť, ako kždý človek so svojím časom vynaloží, no ružovláska to vedela naisto. V noci sa moc nevyspala, iba chvíľu a aj to ju prenasledovali nočné mory spletené s minulosťou. Vstala okolo 5:30 ráno aby sa vydala na trhy, ktoré tu boli takmer každý druhý deň už o 6:00. Skontrolovala všetky deti a napokon aj Naruta s Hin, ktorí sa tiež začínali preberať.

"Už ideš?" opýtal sa blondiak.

"No áno.. Uvidíme, či sa mi podarí niečo dnes zohnať.." odpovedala sucho a usmiala sa. Pri pohľade na deti schúlené na koberci, ktoré boli zakryté starými dekami sa jej chcelo plakať. Prečo práve tieto deti? Prečo si nemôžu užívať prichádzajúce Vianoce ako všetky ostatné deti v teple domova spolu s rodičmi, ktorí by im prichystali na raňajky kakao a večer im prečítali rozprávku? Prečo je svet nespravodlivý? Prečo sa majú jedni dobre zatiaľ čo iní trpia? Áno, síce nebol vhodný čas na tieto tak trocha filozofické otázky, nad ktorými si ružovláska lámala hlavu každé ráno, predsa len to zvládali. zatiaľ.

Sakura

Pomaly kráčam a obzerám sa okolo seba. Pamätám sa, že v noci poletoval sneh, no teraz po ňom niet žiadnej stopy. to je pre nás, ktorí nemáme hlavu nad strechou len dobré. Na trhu už sa začínajú objavovať nejakí ľudia a aj predávajúci. Cítim tu vôňu chleba, ihličia a dokonca aj vareného vína. Kto by to bol povedal? Áno, december už začal, ale toto? Zbiehajú sa mi sliny pri pomyslení na šálku niečoho teplého a obzvlášť tak dobrého ako je varené víno. To jedinečné varené víno, ktoré nám ihneď pripomenie Vianoce, ich vôňu a čaro.

Dnes som tu skôr, hodiny na veži ukazujú, že je ešte len 5:50, trhy začínajú oficiálne až okolo 6:00. Mám dosť času, čo by mohla byť zjavne dosť veľká výhoda, pretože by som mohla niečo nepozorovateľne potiahnuť. Risknem to? predieram sa okolo jednej staršej pani s košíkom. Bohužiaľ, takmer som ju zhodila a vysypala som jej košík.

"Pre- prepáčte... Nechcela som." ospravedlňujem sa a rýchlo sa zohýbam aby som jej pomohla pozbierať aspoň niečo z rozkotúľaných vecí. Medzi tými vecami som zazrela nejaké jabĺčka, koreniny a dokonca pol chleba. Jabĺčka? No, nepohrdla by som, ale nemôžem jej to ukradnúť, keď tu zbiera oproti mne.

"V poriadku. Čo moja, dala by si si jabĺčko?" milo sa na mňa usmiala. 6eby tu niekto vedel čítať myšlienky? Som si istá, že moja biela tvár nabrala červený odtieň. Nič som jej nato nepovedala. Postavila som sa a ona tiež. Až vtedy som ju naozaj zbadala. Tvár bola staršia, trocha vráskavá, no mne veľmi povedomá. nadýchla som sa, že niečo poviem, no ústa som hneď zavrela.

"Panebože, veď sa celá chveješ!" takmer vykríkla. Okamžite ma chytila za ľadovú ruku. Ten hlas! Ja ho predsa poznám!

"Poď, šálka teplého čaju by ti nezaškodila." odvádza ma preč z trhov. Stále nemám slov. prišla som po jedlo a teraz sa nechávam odviesť preč. Čo mi na toto povedia Naruto a Hin?

"Predpokladám, že si sirota, však?" opýta sa ma a podáva mi horúci čaj. Nachádzam sa v menšej útulnej izbe, kde je všade povešané korenie a rôzne bylinky.

"No, áno." odpovie a ohrievam si ruky.

"Kde bývaš?" Táto otázka ma zarazila. nemôžem jej predsa povedať, že býcvam pod mostom! A ešte s deťmi!

"Pod mostom.." odpoviem po chvíľke premýšľania. Je mi jasné, že ju táto odpoveď zrejme šokuje, no načo jej budem klamať? Asi by mi neuverila, keby som jej povedala že otec s matkou vlastnia 5 hviezdičkový hotel, kde mám svoju izbu...

"Pod mostom?" vykríkla vyľakane a takmer sa obliala vriacou vodou, ktorou si chcela zaliať čaj pre seba. "Koľko vás tam je?"

"No...," v duchu som začala počítať deti a nakoniec som pripočítala mňa, Naruta a Hin," zatiaľ je nás 9"

"Preboha!"Ako to, že nie ste v detskom domove?"

"Nechcú nás tam..." odpoviem bez premýšľania.

"možno by som ti vedela nejako pomôcť, ale momentálne ani neviem ako by sa dalo.." povedala.

"Ďakujem aj tak, no, najlepšou pomocou by bola strecha nad hlavou pre deti, jedlo a milujúca rodina." odpoviem s úsmevom a zdvíham sa zo stoličky. Aspoň niekto má záujem o 9 sirôt, ktoré zrejme prežijú pod mostom ďalšiu zimu.

"Prepáčte teta, ale ja už musím ísť." odpovedám a lúčim sa s ňou. Ona ma však zastavila a podala mi do ruky košík, ktorý som jej ja predtým vysypala.

"Na, aspoň niečo na jedenie dnes budete mať!" povedala a milo sa usmiala. myslím, že práve som nám všetkým našla nielen dostatok potravy ale aj druhého anjela strážneho. zvláštne, čo všetko sa môže stať vďaka jednému nešikovnému kroku a vysypanému košíku.

Ružovláska napokon opustila domov staršej pani s dobrým pocitom pri srdci a hoci jedlo už mala, predsa len zamierila k zmieňovaným trhom. Bolo takmer 7 hodín a ona potrebovala zohnať jedlo aspoň na 3 dni, čo jej košík zrejme neposkytoval úplne.

Na trhoch

"Chleba, ryby! Zelenina!"

Aj tieto slová udierali Sakure do uší, zatiaľ čo hľadala príležitosť na potiahnutie hocičoho jedlého. Tá sa jej naskytla hneď pri treťom stánku, kde kupca veselo rečnil s predávajúcim o všetkom možnom. zelenooká dievčina sa pomaly prikradla k stánku a čakala na vhodnú príležitosť, kedy by sa predavač nedíval úplne. Tá sa jej po chvíli naskytla a ona sa načiahla za kusom syra. úspešne ho schmatla a rozbehla sa preč. Bohužiaľ nie dosť rýchlo na to, aby to predavač nespozoroval.

"Chyťte ju! Chyťte tú zlodejku! Tú ružovlasú!" všetky pohľady sa začali upierať na ňu a ona len pridala, nech jej preč čo najrýchlejšie. Asi nebol najlepší nápad sa sem vydať, veď mala už košík od starenky, no ona tak myslela na tie deti, že to predsa len riskla. toto sa jej stala zatiaľ len raz, no osud sa s ňou rozhodol opäť pohrať. V nohách cítila kŕč od rýchleho behu, no nakoniec ju niečo, teda niekto zastavil. teda, skôr náraz do niekoho.

Sasuke

"Môj pane, ráčte vstať.." oslovuje ma zasa ten otravný sluha. rozmýšľam, že o pošlem kade ľahšie, pretože budiť ma pred siedmou ráno je niečo nemysliteľné.

"Môj pane, pane..."

"Sklapni už! Kto ťa má počúvať už od siedmej ráno?" zavrčím a snažím sa ho odohnať rukou, hoci ho nevidím a mám oči zavreté.

"Pane, už je 7:30, vy ste dnes chceli niekam ísť, ak ste si to nerozmysleli.." pripomína mi a ja si uvedomujem, že má pravdu. A ja som sa už tešil, že ho vyhodím.

"Dobre, už vstávam!" odvrknem a otvorím oči. udrie mi do nich ostré svetlo z ulice, teda slnko. Ktorý kretén mi odostrel záclonu?

"Oznámim vášmu ctenému bratovi, že ste hore?" pýta sa ma, zatiaľ čo mi nesie oblečenie.

"Načo? Už nie som decko a môžem si robiť čo chcem!" oznámim mu vetu, ktorú z mojich úst počuť čoraz častejšie. Už by si to mohli zapamätať!"

"Samozrejme!" odpovie, pretože inú možnosť nemá. Múdry sluha!

"Idem pešo a idem sám! Itachi o ničom nebude vedieť, keby sa na mňa pýtal, povieš mu, že som išiel k Saiovi alebo že som sa išiel prejsť! Nikto nesmie vedieť, že som išiel na trh, jasné? Ozaj, a nachystaj mi menej nápadné oblečenie, nemôžem tam predsa ísť v obleku!" kričím a on plní moje príkazy. Zjavne zo mňa ide strach, ale to mi len vyhovuje. Nepotrebujem, aby si o mne mysleli, že som rozmaznaný idiot, ktorý nič nedokáže!

Čiernovlások sa pomaly a tajne vydal zo svojej vily na trhy, kde netušil, čo ho ešte čaká. Očakával niečo úžasné a nie obyčajných ľudí, ktorí predávajú obyčajné jedlo. Pomaly prechádzal od stánku k stánku a sem-tam si k jedlu aj ovoňal, pretože sa u to nezdalo. taktiež cítil tú vôňu a atmosféru blížiacich sa Vinoc, ktorú však ničil hrozný krik a zmätok.

"Chyťte ju! Chyťte tú zlodejku! Tú ružovlasú!"

Niečo nehorázne! Idú Vianoce a niekto sa opovažuje kradnúť? Čo za chudáka si niečo také dovoľuje?- pomyslel si čiernovlások s opovrhnutím a vtedy ju zbadal Tú ružovlásku, na ktorú všetci kričali a snažili sa ju chytiť, pretože niečo ukradla a tú ružovlásku, ktorá mu nečakane vrazila do hrude a vzápät í sa na neho pozrela smaragdovými očami, v ktorých sa zračil ten najprosebnejší a najustráchanejší pohľad aký kedy videl. Chytil zlodejku.