Si moje všetko!

Ahojte, takže prinášam vám jednorázovku, ktorá sa mi celkom dobre písala a mala som ju asi za 2 dni hotovú :) Nie je nikajo dlhá, ale dúfam, že si ju užijete :) Inšpiráciu som našla v jednom hudobnom videoklipe, ale nechcem vám ho prezradiť, keby ho niekto z vás poznal, vedeli by ste všetko dopredu :D (Potom, keby ste ho poznali, napíšte do komentov) A samozrejme sa nezabudnite vyjadriť a hlasovať v ankete :) Užívajte :3

---

Hlavu si opriem o stenu výťahu, stále sa mi všetko okolo točí. Zhlboka dýcham, snažím sa všetko vstrebať. Toto musí byť iba sen. Prosím, nech je to iba sen! Výťah sa zastavuje na 6. poschodí a dvere sa otvárajú. Na nič nečakám a vrhnem sa k recepčným. "Kde je chirurgia?!" vyšteknem. Ony sa začnú na seba nechápavo pozerať. "Kde je tá posraná chirurgia?!" poviem ešte hlasnejšie, až sa všetci na chodbe začnú obzerať.

"Ehm, 4. dvere." Povie jedna blondínka zo 4 recepčných. Sú tam štyri a ona mi odpovie až po 30 sekundách. Na päte sa otáčam a začnem utekať ku dverám.. 1.,2.,3.,.. doriti, kde sú 4.?! Očami sa pozerám na všetky strany, keď ich konečne zbadám. Otváram ich, vrážam do doktora, ale nestihnem sa mu ani ospravedlniť. Idem, čo najrýchlejšie. Je tu asi 10 závesov. Všetky ich odhŕňam, avšak ani za jedným nie je. Na konci sú otvorené obrovské dvere a ja si to namierim rovno k nim. Vchádzam do obrovskej bielej sály. Okolo prevozného lehátka je niekoľko doktorov. Nemám silu nato, aby som ich zrátal, pretože, keď ju uvidím, kompletne celú od krvi, s kyslíkovou maskou na tvári, ktorá je teraz na nepoznanie.. Podlamujú sa mi nohy. Hlava sa mi začína krútiť ešte viac. Snažia sa ju oživiť defibrilátormi a ona sa nepreberá. "Čo sa stalo?!" kričím.

Naraz sa ku mne otočia všetci doktori a traja sa ku mne hneď rozbehnú: "Tu nemáte čo robiť!"

"Čo sa stalo?!" pýtam sa znovu s krikom. Snažia sa ma vyhodiť zo sále, ale ja protestujem zo všetkých síl, ktoré ešte v sebe mám. "Čo sa stalo?!"

"Vypadnite!"

Hlava sa mi znovu zakrúti, avšak tento krát už nadobro. Strácam vedomie.

Sedím na pohovke a pozerám futbal, keď v tom mi Sakura príde do výhľadu na televíziu.

"Tááák? Čo si myslíš?" Na sebe ma dlhé priliehavé čierne šaty. Vyzerá úžasne.

"Nemám slov. Ale nemyslíš si, žeby to chcelo niečo kratšie?" uškrniem sa.

Ona sa zasmeje. Milujem ten krásny zvonivý zvuk. "Asi máš pravdu." Odchádza a ja sa znovu venujem futbalu. Upijem si z piva a Sakura opäť prichádza, tento krát v červených šatoch so strapcami na spodku. Zavrtím hlavou v geste nesúhlasu. Ona s úsmevom zdvihne jedno obočie a na stôl vyloží nohu. Má obuté asi 5 farebné tenisky. Musím sa usmiať, až teraz mi dochádza, že si to obliekla naschvál.. Ale aj tak vyzerá úchvatne. Dáva mi bozk a znovu odchádza. Potom prichádza s dvomi šatami v rukách, iba v nohavičkách a podprsenke.

"Ktoré sú lepšie?" pýta sa, ale ja šatom nedávam moc veľkú pozornosť. Skôr jej skvelému zadku. Keď si všimne, kde sa pozerám, s úsmevom pokrúti nado mnou hlavou a otočí sa. Teraz si všímam aj šaty. Jedny sú modré a druhé čierne. Oboje sú krátke a priliehavé.

"Ja som za čierne." V čiernych vždy vyzerá úchvatne.

"Ja tiež." Šaty odloží na stôl a cez seba pretiahne moje vyťahané tričko. Sadá si ku mne a ja si ju priťahujem do náručia. "Kto si myslíš, že tam všetko bude?"

"Hmm, Naruto mi hovoril, že tam bude dosť ľudí, údajne to bude večierok roka!" zasmejem sa. Toto hovorí pri každej príležitosti, ktorú robí.

"Sasuke?" vysloví moje meno opatrne.

"Hmm?"

"Myslíš si, že pozval.. no.." odvráti odo mňa zrak a našpúli pery. "Veď ty vieš..ju."

"Karin?" Dopoviem za ňu a ona nemo prikývne. "To naozaj netuším. Hovoril, že pozve aj pár členov z rodiny.. Neviem. A prečo sa to vôbec pýtaš?"

"Iba tak." Odsekne.

Jemne jej chytím tvár do dlaní a pritiahnem si ju ešte bližšie. "Sakura.. Pozri. Už ti to opakujem asi po miliontý raz, ale ja s ňou nič nemám."

"Veď to ja viem. Ale mal si." Sakura sa znovu odtiahne, jemne sa začne červenať.

"Keď som mal 15!" poviem a musím sa na tom zasmiať. Prečo musí stále riešiť môj vzťah, keď som bol ešte dieťa? Odvtedy ubehlo 7 rokov. "Mimo to.. Keby som s ňou niečo mal, tak by som.. tak by som.." zakokcem sa. Nie, ja to zvládnem. Postavím sa a kľaknem si na jedno koleno. Sakura iba vyvalí tie svoje krásne smaragdové kukadlá a nemo sleduje každý môj krok. Z vrecka vytiahnem strieborný prsteň, ktorý zdobí 11 zirkónov. "Sakura. Ja ťa milujem z celého svojho srdca, to ty veľmi dobre vieš. Ak budeš súhlasiť, už nikdy sa k tejto téme nevrátime, platí, láska?" chytím jej ruku a jemne jej nasadím prsteň. Slzy jej začnú tiecť a vrhá sa ku mne. "Sasuke." Vzlykne. "Milujem ťa."

"Ja teba viac."

"Sakura, už meškáme, rýchlo!" kričím.

"Veď už idem!" ozýva sa z izby a ja sa zatiaľ obujem. Na sebe mám tmavé nohavice a šedé tričko. Vyberiem kľúče a keď sa otočím, vidím ako Sakura ide po schodoch. Zastavuje sa mi dych. Vyzerá proste dokonalo. Tie čierne krátke šaty jej seknú až príliš. V ruke drží čierne lodičky a jej vlasy jej jemne dopadajú na ramená. A nezabudla si dať prsteň. Keď vidím všetku tú krásu, tak sa musím spýtať sám seba, čím som si to zaslúžil. "Môžeme?"

"Vyzeráš skvelo, láska." Poviem a pritom jej dám letmý bozk.

"Veď ty tiež nie si na zahodenie!" Zasmeje sa.

Auto parkujem pred Narutovým domom. Otváram Sakure dvere a chytám ju za ruku. Obaja vkráčame dnu, je to tu v plnom prúde. Je tu naozaj veľa ľudí a celkovo to tu vyzerá dosť dobre. Rôzne nápoje sú všade, kde sa pozriem, skvelá hudba a dobré osvetlenie. Nie je to tu tmavé, ale ani príliš svetlé. Sakura sa ku mne nahne, niečo mi hovorí, ale ja ju cez všetok ten hluk nepočujem. Ona kývne rukou, že mi to potom povie. Prikývnem. Kráčame ďalej a naraz k Sakure prídu jej kamarátky a ťahajú ju preč. Ona sa mi úsmevom ospravedlní a ja naznačím, že to je v pohode. Opriem sa o stenu a sledujem ju. Odvádzajú ju na "parket", kde všetky začnú spolu tancovať. Musím sa pousmiať. Sakura tancovať naozaj vie a keď začne predvádzať tie jej ladné sexi pohyby, zostávam bez dychu. Niekedy mám pocit, že mám až príliš veľké sakramentské šťastie.

"Vitaj, brácho!" Otočím sa a vidím ako sa na mňa Naruto škerí.

"Čauko."

"Bavíš sa? Vidím, že ti odišla spoločnosť." Kývne hlavou na Sakuru. Ja iba s úsmevom pokrčím plecia. Obaja musíme dosť kričať, keďže hudba je naozaj dosť hlasná a do toho všetkého aj ten krik. "Poď sem, v kuchyni je taká menšia party pre najbližších." Zasmeje sa a už aj ma ťahá preč. Prechádzame cez hlúčik ľudí, ktorí tancujú, bavia sa a samozrejme pijú. Dosť pijú. Niektorých to už kníše do strán a ja sa musím nad tým zasmiať. Keď prichádzame do kuchyne, vidím, že naozaj nežartoval. Akoby sa tu konala taká extra VIP party. Je tu Neji, Hinata, Kiba a ešte nejaký ľudia, ktorých ani nepoznám. Na okrúhlom stole je 6 fliaš vodky, z toho sú už 3 vypité. Naruto mi naleje a ja to rýchlo dám do seba. Potom mi podáva džús. Otočím sa, aby som položil pohár na stôl, ale to čo zbadám ma zarazí. Karin. Mal by som byť aj prekvapený, ale nie som. Tušil som, že tu bude. Škerí sa na mňa a ja sa kŕčovito na ňu usmejem. Dlho som ju nevidel, zmenila sa. Vlasy má dlhšie než ich zvykla mať, sú až po zadok a dokonca nemá ani okuliare. Musím uznať, že vyzerá dobre. Ale to nič nemení na tom, že nemám o ňu žiadny záujem.

"Nemôžem uveriť, že ťa naozaj vidím, Sasuke." Povie a už aj sa ku mne hrnie a objíma ma.

"Podobne."

Karin sa načiahne po môj pohár a nalieva mi vodku. "Ako sa ti darí?"

"Hmm, dobre. Priveľmi dobre." Podáva mi pohár a pri tom sa stále neprestáva usmievať.

"A nejaké známosti? Chodíš s niekým?" Nad týmto sa musím iba uškrnúť. Presne som vedel, že sa to spýta, ale netušil som, že s tým hneď na mňa vyrukuje. "Uškŕňaš sa, takže asi áno. Ale určite to nebude nič vážne, ako ťa poznám."

"To sa mýliš, dnes som ju požiadal o ruku." Poviem jej s úsmevom na perách, ktorý jej pre zmenu zmizne.

"Tak to ti gratulujem." Precedí cez zuby. "A ktorá je tá šťastná? Je tu dnes s tebou?"

Hlavou kývnem na Sakuru, ktorá ešte stále tancuje so svojimi kamarátkami.

"Tá ružovláska?!" Vyleje skoro celý pohár vína, ktorý drží.

"Krásna, však?" Poviem hrdo.

"Veľmi krásna." Karin sa na ňu stále pozerá, mám pocit, že takým nepríjemným pohľadom. Dúfam, že si ju Sakura nevšimne, nechcem, aby sa na mňa naštvala, aj keď vlastne nemá ani prečo. Iba sa s ňou rozprávam.

"A čo ty, Karin? Ako sa darí tebe?" Spýtam sa jej a ona konečne odvráti zrak od Sakury.

"Ále, Sasuke. Celkom dobre." Zo skrinky vyťahuje biele víno- Chassagne Montrachet 1er Cru, "Dáš si?" Ani nestihnem zareagovať a ona mi už nalieva. "Tak na tvoje zásnuby." Obaja si štrngneme.

Karin mi znovu nalieva vodku s džúsom. Neviem presne, asi je to už 7. pohárik a predtým mi k tomu naliala 2 poháre vína. Hlava sa mi celkom krúti a niekedy nedokážem zaostriť zrak. Už viac nemôžem. Ešte k tomu som tu aj autom. A čo si o mne Sakura pomyslí?! Posledný pohárik ešte rýchlo vypijem, ale keď mi Karin podáva znovu druhý, odmietam. "Myslím, že už mám dosť.."

"Ale no tak, Sasuke. To si taký slaboch, že neznesieš pár pohárikov?" vysmeje ma.

"Som tu autom."

"Odviezť ťa môže hocikto, tak sa nevyhováraj." Povie a podáva mi pohár.

"Posledný." Beriem si ho a skoro mi vypadne, pretože už toho bolo moc. Krúti sa mi dosť hlava. Vypijem ho čo najrýchlejšie. Prešla už asi pol hodina, ale Sakura sa tu ešte neobjavila. Asi sa s nimi ešte baví. A tak je to dobre. Otočím sa, že si naberiem čistú vodu, ale podlomia sa mi nohy a asi by som spadol, keby ma Karin nezachytila.

"Hh, dávaj väčší pozor, Sasuke." Nejde mi do hlavy, že nie je vôbec opitá, pritom pila zarovno mňa. Mám dosť vysoké podozrenie, že to čo pila ona, bola iba voda. Bože, znovu som paranoidný. Asi znesie viac než ja. Otočí si ma k sebe a zrazu ma chytá za tvár. "Sasuke. Chýbaš mi." Zašeptá. Ja sa od nej odtiahnem.

"Prestaň, Karin."

Ona sa zhlboka nadýchne a spraví krok späť, takže ma púšťa. "Prepáč. Zabudla som." Pohľad jej skĺzne na smer, kde bola Sakura, ale som moc lenivý nato, aby som sa otočil a zistil, či je stále tam. Naraz ma Karin chytí za ruku a odtiahne ma kúsok preč. "Ale zatancovať si ako kamaráti môžeme, to mi nezakážeš." Povie a už aj mi dáva moje ruky na jej pás a tie jej mi dáva okolo krku. Nestíham moc registrovať, čo sa deje, pretože nie som úplne pri zmysloch. Snažím sa dostať od nej trochu ďalej a nenápadne jej dať ruky zo mňa preč, ale než to stihnem urobiť, zisťujem, že ma bozkáva. Samozrejme nespolupracujem a snažím sa ju odstrčiť. Keď sa mi to podarí, pokrútim hlavou a pýtam sa, čo to malo znamenať. Ona však pozrie na stranu a uškrnie sa. Nechápem, tak sa pozriem aj ja tým smerom, kde aj ona. Avšak zarazí ma, keď uvidím stojacu Sakuru ako sa na nás so slzami v očiach pozerá. Okamžite sa vymaním z objatia Karin a vrhám sa ku nej. "Sakura, ja-" Ani nestihnem nič povedať, pretože mi od nej letí facka. A právom zaslúžená. Som ten najväčší sviniar na svete. Dlho zadržované slzy sa jej spustia, sotí do mňa a uteká preč. Otočím sa, musím jej to vysvetliť. Ale Naruto ma chytá za plecia.

"Sasuke, musím ti predstaviť Kaziho." Pri ňom stojí nejaký chlapík, asi v našom veku.

"Nemám čas," Poviem a znovu sa obrátim, že odídem, ale Naruto ma ZNOVU zastavuje.

"Sasuke, poď sem! Niečo si vypijeme, hej? Zdá sa mi, že sa nebavíš príliš dobre." Ťahá ma znovu do kuchyne. Chcem protestovať, ale nevládzem. Vypil som toho príliš. Posadí ma za stôl a pred seba mi hneď pokladá pohár vodky. Ja ju schytím a vrazím do seba. Hlavu si pokladám do rúk, snažím sa zhlboka dýchať. Sakura..

U Sakury

"Idem si pre pitie!" Zakričím na Ino počas tanca. Ona iba prikývne. Otočím sa a snažím sa dostať cez dav ľudí, ktorý tancujú. Poobzerám sa. Kde je Sasuke? Nikde ho nevidím. Zrazu zbadám Temari, tak sa jej pýtam či ho nevidela.

"Hmm, tuším bol v kuchyni. Ale nie som si istá!" Zasmeje sa, vidieť, že toho už celkom dosť vypila. S úsmevom na ňu pokrútim hlavou a ona nado mnou zase kývne rukou. Potom si to namierim do kuchyne. Je celkom dosť veľká, takže sa musím poobzerať, aby som ho našla. Avšak, moje srdce sa zastavuje, keď ho zbadám. Je v náruči s Karin a bozkávajú sa. Dych sa mi zrýchľuje a do očí tlačia slzy. Ako mi to mohol urobiť?! To snáď nie je pravda. Rukou si musím zakryť ústa, inak by som asi spustila ten najzúfalejší plač. Po niekoľkých sekundách sa na mňa pozrie Karin, ktorá sa uškrnie. Keď ma zbadá Sasuke, okamžite ku mne beží. "Sakura, ja-" Ani nestihne nič povedať, pretože mu vrážam silnú facku. Slzy sa mi spustia a utekám preč. Ani sa neobzriem, ihneď otváram zadné dvere a vychádzam na ulicu s horkým a hlasným plačom.

Ani neviem, kde sa teraz nachádzam. Nemám silu nato, aby som nad tým, kde vôbec som, rozmýšľala. Idem už asi dobrú pol hodinu po meste. Slzy mi zaschli na tvári, ale aj tak si ich utieram. Naraz sa pri mne objaví nejaký starší muž, poriadne spitý. "Ahoj, dievčinka!" Začne, takže ešte zrýchlim krok, ktorý so mnou, bohužiaľ, udržuje. "Hej!"

"Prosím, nechajte ma!" vzlyknem. On ma, ale chytí za ruku. "Nechajte ma!" Zvriesknem, vymaním si ruku z jeho zovretia a rozutekám sa preč. Naraz iba vidím veľké žlté svetlá, trúbenie a cítim obrovský náraz.

Späť u Sasukeho

S hlavou položenou na stole sa preklínam. Naruto a ostatní hrajú poker. Nevie vôbec o tom, čo sa stalo a ani nechcem, aby o tom vedel. Sakuru má veľmi rád a keby zistil, čo som jej spravil, určite by ma zabil. Naozaj zabil. Aj keď si to zaslúžim. Po pravde, bol by som rád, keby ma teraz niekto zastrelil, alebo podrezal, čokoľvek, to je jedno. Hlavne, nech skapem. Vzlyknem. Zrazu mi začne vibrovať mobil a ja ho rýchlo vyťahujem z vačku, s nádejou, že to je Sakura. Ani nepozriem na číslo a dvíham to. "Sakura?" poviem dychtivo.

"Tu je konožská nemocnica. Je pri telefóne Uchiha Sasuke?"

Ruky sa mi začnú triasť. Prečo mi volá nemocnica?! "Áno, to som ja."

"Haruno Sakura mala nehodu. Bola zrazená kamiónom, je v nemocnici na chirurgickom oddelení."

Keď to začujem, mobil mi vypadáva z ruky. Okamžite vstávam zo stoličky a bežím k autu. Hlava sa mi točí, pil som, ale to mi je teraz totálne jedno. Musím sa rýchlo dostať do nemocnice. Nastupujem do auta, štartujem a vyrážam. Vidím rozmazane, hlava sa mi neskutočne krúti, takže autom to len tak máva. Autá musia zastavovať a trúbia po mne, ale ja ešte pridám. Skoro som už asi 3-krát havaroval, ale na tom nezáleží. Dupnem na plyn, keď zbadám, že po mne idú policajti. Už som len kúsok od nemocnice, v žiadnom prípade nemienim zastavovať. Sakura, vydrž! Prosím, vydrž! Milujem ťa! Prepáč mi! Opakujem si, pokiaľ sa neocitnem pred nemocnicou. Zaparkujem cez tri parkovacie miesta, rýchlo vychádzam z auta, ani nezavriem dvere a vchádzam do budovy. Nastúpim do výťahu a stláčam tlačidlo 6. poschodia. Hlavu si opriem o stenu výťahu, stále sa mi všetko okolo točí. Zhlboka dýcham, snažím sa všetko vstrebať. Toto musí byť iba sen. Prosím, nech je to iba sen! Výťah sa zastavuje na 6. poschodí a dvere sa otvárajú. Na nič nečakám a vrhnem sa k recepčným. "Kde je chirurgia?!" vyšteknem. Ony sa začnú na seba nechápavo pozerať. "Kde je tá posraná chirurgia?!" poviem ešte hlasnejšie, až sa všetci na chodbe začnú obzerať.

"Ehm, 4. dvere." Povie jedna blondínka zo 4 recepčných. Sú tam štyri a ona mi odpovie až po 30 sekundách. Na päte sa otáčam a začnem utekať ku dverám.. 1.,2.,3.,.. doriti, kde sú 4.?! Očami sa pozerám na všetky strany, keď ich konečne zbadám. Otváram ich, vrážam do doktora, ale nestihnem sa mu ani ospravedlniť. Idem, čo najrýchlejšie. Je tu asi 10 závesov. Všetky ich odhŕňam, avšak ani za jedným nie je. Na konci sú otvorené obrovské dvere a ja si to namierim rovno k nim. Vchádzam do obrovskej bielej sály. Okolo prevozného lehátka je niekoľko doktorov. Nemám silu nato, aby som ich zrátal, pretože, keď ju uvidím, kompletne celú od krvi, s kyslíkovou maskou na tvári, ktorá je teraz na nepoznanie.. Podlamujú sa mi nohy. Hlava sa mi začína krútiť ešte viac. Snažia sa ju oživiť defibrilátormi a ona sa nepreberá. "Čo sa stalo?!" kričím.

Naraz sa ku mne otočia všetci doktori a traja sa ku mne hneď rozbehnú: "Tu nemáte čo robiť!"

"Čo sa stalo?!" pýtam sa znovu s krikom. Snažia sa ma vyhodiť zo sále, ale ja protestujem zo všetkých síl, ktoré ešte v sebe mám. "Čo sa stalo?!"

"Vypadnite!"

Hlava sa mi znovu zakrúti, avšak tento krát už nadobro. Strácam vedomie.

Budím sa v nemocničnej izbe. Posadím sa, všetko sa so mnou zatočí. Rukou si musím podoprieť hlavu. Prečo som tu? Snažím sa na niečo si spomenúť, ale nejako sa mi to nedarí. Do izby vchádza sestrička. "Prosím, ľahnite si, pán Uchiha." Povie takým nepokojným hlasom. Berie mi ruku a pripája mi infúziu. Ja si ľahnem a zatvorím oči. Naraz sa mi všetko vybaví. Sakura. Sakura! "Kde je Haruno Sakura?!" Vyhŕknem a sestrička zostáva ako obarená. "Kde je Haruno Sakura?!" zakričím ešte hlasnejšie, lenže ona neodpovedá. Strhnem zo seba všetky hadičky, ktoré boli ku mne popripájané, vstávam z postele a bežím. Ani neviem kam. Kde mám doriti ísť?! Rozhliadam sa, keď uvidím doktora. Jedného z tých doktorov, ktorí sa ma snažili vyhodiť zo sály. Keď ma uvidí, zastavuje sa a čaká kým k nemu dojdem. "Kde je?!" Zvriesknem. On ma chytí za ramená. "Prepáčte. Urobili sme všetko, čo sa dalo. Je nám to ľúto." Povie a ja sa zložím na zem. Dych sa mi zastavuje niekde v krku. Pozriem hore, stále ma drží za ramená, snaží sa ma postaviť a upokojiť. Ja ho ale odsotím a z plášťa mu vyťahujem skalpel. Priložím si ho ku krku a potiahnem.