Nepotrebujem peknú poéziu • 4. kapitola

Ďalšia časť je tu, pevne verím, že si ju užijete! :) A prosím, aby ste všetci hlasovali dole v ankete, ktorá sa týka poviedok, ďakujeme :)

---

Chytá ma za ruky a dvíha ma. "Si v poriadku?" v očiach mu vidím ľútosť a.. ospravedlnenie? Načo sa to dočerta hrá!

"Áno som! Nemusíš sa strachovať!" vyšteknem a ani neviem prečo takto reagujem, zatiaľ je celkom milý.. Aj keď povedal síce len jednu vetu.

"Pozri, nechcel som do teba vraziť, ale keď vidím, ako sa chováš, tak som aj rád!" opätuje mi môj tón. Dobre, Uchiha. Takže ty sa chceš hrať!

"Nie je moja vina, že nevidíš pred seba a potom narážaš do ľudí!"

"A nie je moja vina, že si sa dala prefarbiť, keď si očividne prírodná blondína!" Zdvihnem obočie. Ja mu už naozaj jednu vrazím! Kretén jeden odporný!!!

"Naozaj netuším, ako ťa sem mohli prijať! Je vidno, že nemáš absolútne žiadne vychovanie!" rozkričím sa a celou silou mu dlaňami buchnem do hrude. S ním to však ani nepohne. "Upokoj sa, dobre?!" vyštekne a chytá ma za ruky. "A keď už ide o to, tak toto je chalanská časť, takže ty tu nemáš absolútne čo robiť! Vypadni!"

"Neprišla som za tebou a ty mi nemáš vôbec čo rozkazovať!" môj hlas už neznie tak sebavedomo, ako pred pár sekundami. Čo ma tak zlomilo? "Ale, vieš čo?! Idem! Nemám ani najmenšiu chuť sa pozerať na ten tvoj nechutný ksicht!" Na nič nečakám a rozbehnem sa preč. Nádhera! Naozaj krásny začiatok.. Lepšie to už ani nemôže byť! Smrkám, oči mi pomaly začínajú slziť. Utekám, tak rýchlo, ako len viem, keď v tom uvidím pred sebou stáť vysokého, sivovlasého muža. Ten nový dozorca! Do čerta! Teraz budem mať problémy..Zastavujem sa a rýchlo si utriem oči od sĺz. On na mňa zaujato pozerá. "Slečna, toto je chalanská časť, tu nemáte čo robiť." hovorí zatiaľ vľúdnym hlasom a pristupuje bližšie. Možno nebude až taký prísny, ako som si myslela.

"Ja.. No.. ehm.. prepáčte mi, ale hľadala som svojho spolužiaka, potrebovala som sa ho niečo spýtať ohľadom matematickej úlohy.." Môj hlas teda neznie moc presvedčivo.

"Tak ohľadom matematickej úlohy.." povie takým divným tónom a pristúpi ku mne ešte bližšie. "A to vás tá matematická úloha rozplakala?" pýta sa ma a ja nehybne zostávam stáť. Chvíľu naňho pozerám, ale hneď potom, ako si to uvedomím, odvrátim zrak.

"Ehm, nie. Ja.. Pozrite, ja už radšej pôjdem." vykročím dopredu v snahe rýchlo ujsť, ale Kakashi, ak si dobre spomínam, ma jemne chytí za zápästie a zastaví ma.

"Ale, ja som vás prichytil v chalanskej časti.. Myslíte si, že to nechám len tak, slečna?" Nie, nie, nie.. Prosím, nie! Ak to povie Tsunade, tak tá zavolá môjmu otcovi a potom nastane peklo.. Vystrašene naňho pozriem a on na mňa prižmúri oči. "Ale, viete čo? Ja to nechám teraz tak, nechcem otravovať pani riaditeľku, keď ešte ani len nezačala škola." Ďakujem ti, Bože. "Ale nech sa to už viac krát neopakuje, slečna! Potom už budem nútený to oznámiť." Rýchlo prikývnem hlavou a ďakujem mu. Už sa chystám preč, keď ma ešte znova zastaví. "A ako sa vlastne voláte?" pýta sa ma.

"Sakura.. Haruno." Kakashi sa zatvári premýšľavo a hneď nato sa tajomne usmeje. "Dobre. Tak už môžete ísť, slečna Haruno." Znovu prikývnem a na nič nečakám a odchádzam. To čo malo znamenať. Ten dozorca je nejaký divný.. Ale to je jedno, neoznámil môj priestupok, takže nech je aký len chce byť.

U Ino

Nemo nasledujem Shikamara až do jeho izby. Pred chodbou ma zastaví a povie mi, že mám počkať. On odíde, ale ani o minútu sa vracia. "Dobre, žiadny dozorca, môžeme ísť." povie a chytí ma za ruku. Prechádzame popri izbách, až pokým sa nezastavíme pri izbe č. 17. Vstúpime dnu a sme tu iba sami. "Nemôžem uveriť, že na túto školu prišiel ten idiot." precedí cez zuby a ja mu položím na tvár dlaň. "Nechaj to tak," chytím sa mu znovu pery, prst mi zostáva krvavý. "Poď, ošetrím ti to." Podídem ku skrinke so zdravotným kufríkom, ktorým je vybavená každá miestnosť v budove. Otváram ju, chcem zobrať vatu, keď v tom si ma Shikamaru k sebe pritiahne. Ja zostávam ako obarená, kmitám mihalnicami. On si ma najskôr prezerá.. Ale potom ma nečakane začne bozkávať. Najskôr nespolupracujem, pretože som naozaj zaskočená, neverím, že sa toto deje. Chalan, ktorého chcem, ma chce tiež. Keď si to už konečne uvedomím, bozky mu začnem dravo oplácať. On si ma k sebe pritiahne ešte viac, jednou rukou ma drží za boky a druhou mi jemne hladí chrbát. Ale ja chcem niečo iné, niečo divokejšie! Na nič nečakám, schytím mu lem trička a vyzliekam mu ho. On sa iba uchechtne a zvaľuje ma na posteľ. Bozkáva ma na celom krku a ja sa musím smiať, pretože toto sa mi naozaj páči. Potom sa zase presúva k mojím perám. Vrtím sa pod ním a on nato reaguje tiež smiechom. Obaja si to naozaj užívame.

"Nara!!!" skríkne niekto a obaja automaticky vstávame. Bože, to je Shizune. Čo tu do riti, robí?! Rýchlo pozriem na Shikamara, ten si dáva na seba tričko a ja sa tiež začnem upravovať. Zisťujem, že tričko mám prichytené o podprsenku, takže mi je vidieť celé brucho. Okamžite si to upravím. A moje vlasy.. Kristepane, no tie vyzerajú. Ako tak sa ich snažím upraviť, ale nejde to.

"Tak toto je vrchol najvyššej drzosti!" kričí Shizune. "Slečna Yamanako, čo si myslíte, že tu robíte?!"

"Ja.. No, Shizune, prosím vás!" Shikamaru k nej ide so psím výrazom na tvári. "Neoznamujte to riaditeľke! Veľmi pekne vás prosím!"

"Nebojte sa, Nara. Neoznámim to riaditeľke." Shikamaru si povzdychne úľavou. A ja tiež. Za toto by nás pravdepodobne vyhodili zo školy.

"Ďakujem vám, Shizune, ďakujem!" Shikamaru jej schytí ruku a začne jej ju bozkávať. Ona sebou trhne a zatvári sa urazene.

"Nenechali ste ma dopovedať! Neoznámim to riaditeľke.. Ale ako prvé, vaším rodičom!"

"Čože?!" vykríkneme obaja naraz.

"Nie, nie, nie, to nemôžete!" snažím sa ju presvedčiť. Keby sa to dozvedeli môj otec a mama, asi by ma ukameňovali..

"Shizuneeeee!! Prosím vás, nehovorte to nikomu! Pozrite, môj otec je veľmi zaťažený obchodmi, iba by ste mu pridávali starosti.. A to vy predsa nechcete, však?"

Shizune sa zatvári premýšľavo. "Možno máte pravdu.. Ale toto nemôžem nechať len tak!"

"Prosíme vás, neoznamujte to.. Už sa to nikdy nestane, naozaj!" hovorím.

Shizune mlčí, no po chvíli sa hlboko nadýchne a prehovorí: "Dobre. Neoznámim to, ale nechcem, aby sa niečo takéto zopakovalo! Potom už s vami nebudem mať také zľutovanie, rozumiete mi?! Nara?! Slečna Yamanako?!" Obaja prikývneme a začneme jej ďakovať.

Späť u Sakury

Prudko otváram dvere do izby. Hinata sedí na posteli a vidím, že počíta.. matiku? Ona to vie? Ale keď sa pozriem na jej tvár, tak vidím, že má zaslzené oči. Presne ako ja pred chvíľou.

"Hinata? Deje sa niečo?" pýtam sa jej a ona si rýchlo rukávom utiera oči.

"Nie.."

"Ale, tak.. Prečo si plakala? Prosím, povedz mi to."

Hinata chvíľu váha, ale nakoniec sa rozhodne mi to povedať. "Shikamaru vrazil Sasukemu." Čože? "Ako to myslíš, že mu vrazil?" pýtam sa.

"No.. proste mu vrazil.. A Sasuke potom zasa jemu." Shikamaru mu jednu vrazil? Tak mu treba, idiotovi! "Ale prečo, Hinata?"

"Ehm.. no.. Sakura, ja o tom nechcem moc rozprávať."

"Nie, Hinata.. Prosím povedz mi to. Chcem vedieť, čím si to Sasuke zaslúžil."

"Dobre.. Ale.." Hinata si vzdychne a pretrie si tvár rukou. "No.. Pozri.. Ehm.." No tak sa už vykokci, Hin! Venujem jej netrpezlivý pohľad a ona rozpačito odvráti zrak. "Sakura.. Ja.. proste bola som ešte v hale, hľadala som Sasukeho.. Keď v tom som ho videla, ako je nalepený na Ino.." ČOŽE?! Sasuke nalepený na Ino?! Čo.. Nie, nie, to nie je pravda.. Už len pri tej myšlienke ma zabolí srdce. Sakura! okríkne ma moje podvedomie. Bože.. Nesmiem myslieť na takéto veci.. Sľúbila som si, že si ho vyhodím z hlavy! Ale prečo mi to sakra nefunguje?! "A ďalej?" pýtam sa Hinaty dosť zaujato.

"No.. Ja som stála vedľa Shikamara a.. No.. tak nejako sa mi pri pohľade na nich podlomili nohy." Hinata naberá ružovú farbu. "Shikamaru ma zachytil a potom si to aj on všimol.. Postavil ma a keď som sa nejako spamätala, tak som videla, ako k nim ide. Samozrejme, som ho nasledovala.. A keď k nim prišiel, tak Ino od neho odtrhol a jednu mu vrazil. Začali po sebe kričať a potom mu to Sasuke vrátil." Aha.. Neviem si predstaviť, ako sú Sasuke a Ino na sebe nalepení a.. bože! "Bozkávali sa?" vyletí mi to skôr, než si to stihnem uvedomiť.

"Nie.. Iba si niečo šuškali.. Ale Shikamarua to aj tak naštvalo."

"Takže predsa sa Ino páči Shikamarovi! Ja som to vedela!" začnem sa žiarivo usmievať. Som veľmi rada. Shikamaru sa Ino páči už celkom dlho. A aj keď je Ino dosť prelietavá a skoro stále mení chalanov, tak u neho jej to vydržalo najdlhšie. "A kde vlastne je?"

"Neviem.. Keď som odchádzala, tak tam ešte stála so Shikamarom. Možno niekde spolu išli, ale naozaj neviem." pokrčí ramenami. V tom okamihu sa rozletia dvere a v nich sedí vyškerená Ino. Zdvihnem jedno obočie a úškrn jej oplatím. Takže, predsa sa niečo medzi nimi stalo!

"Krásky moje, musím vám niečo povedať!" povie a sadne si ku mne na posteľ. "Shikamaru a ja sme sa bozkávali!" zapiští. Hinata vyvalí oči a vyčarí obrovský úsmev. A ja tiež.

"Aaaa, Ino! No konečne!" A už ju objímam. Som tak veľmi šťastná!

"Ino, musíš nám to povedať pekne do podrobností!" hovorí Hinata, ktorá je už nedočkavá, presne tak ako aj ja.

"No.. Išla som so Shikamarom na izbu, kde ma zavolal. A ani neviem ako, ale proste.. začali sme sa bozkávať. Potom sme sa presunuli na posteľ.. A v tom tam trhla Shizune. Skoro nás porazilo. Chcela to oznámiť, ale Shikamaru ju presvedčil, takže nič nepovie."

"Mali ste sakramentské šťastie." podotknem s úsmevom.

"To áno." vracia mi úsmev.

Asi o 3 hodiny sa chystáme do postele. Môže byť okolo jedenástej, neviem presne. Už sme mali aj dávno spať, pretože večierka je o desiatej. Podľa nás, študentov, je to dosť skoro, ale školskej rade a ministerstvu to nevyvrátime. Ale to je jedno. Vyčistím si zuby, prezlečiem sa do pyžama a idem do postele. Ino a Hinata už spia. Prikrývam sa až po uši, nie preto, lebo mi je zima, ale preto, lebo mám potom pocit, že takto dokážem utiecť od všetkého. Lenže nejako sa mi to nedarí. Moje myšlienky znova zablúdia smerom k Sasukemu. Musím ho vyhnať z hlavy čo najskôr. Takto to nemôže ísť ďalej..