Nepotrebujem peknú poéziu • 2. kapitola

Pridávam druhú časť, pevne verím, že sa Vám bude páčiť. :) Celá táto poviedka je inšpirovaná jedným seriálom, ktorý som ako mladšia milovala, tak dúfam, že si ju aj vy zamilujete. :)

---

Mám pocit, akoby mi jeho ónyxové oči videli do vnútra, do môjho myslenia. Prechádzam ku skrinkám. Otvorím tú svoju a v zrkadle, ktoré tam mám vidím, ako sa na mňa stále pozerá, takže sa naše oči znovu stretnú. Neodtrháva odo mňa zrak, aj keď mu Tsunade niečo rozpráva, on iba pritakáva. Ja zatváram skrinku a otáčam sa, že odídem. Tsunade dohovorí a odchádza hore po schodoch. On sa mi otočí chrbtom a ja len tak zostávam stáť, zhypnotizovane sa na neho pozerám. Naraz sa ku mne znova otočí. Na sucho prehltnem. Vykračujem smerom dopredu, smerom k nemu. Prechádzam okolo neho a nohy sa mi podlamujú. Toto sa mi ešte nestalo. Už som skoro za rohom a neviem prečo, ale ja sa proste musím otočiť. Vidím, ako sa aj on otočil. Telom mi prebehne elektrina. Obraciam hlavu späť a rýchlim krokom odchádzam. Keď som už ďaleko od haly, opriem sa o stenu a zhlboka sa nadýchnem. Je taký krásny. Zaujímalo by ma, do ktorej pôjde triedy. Dúfam, že pôjde do štvrtého ročníka, tam kde aj ja. Lenže on vyzerá trošku staršie, tak to mi môj pocit nádeje vyvracia. Vydýchnem. Asi sa zbláznim.

Keď prichádzam do izby, vidím, že Hinata je tu, ale sama.

"Sakura, Sakura, Sakura, Sakura, Sakura, Sakura!!!!!!!!!!!" Kričí Hinata len ma zbadá. Hinata? Toto by som povedala skôr do Ino. Niečo sa stalo. "O môj bože!!!!! Ja som stretla toho najkrajšieho chalana na celom celučičkom svete! Neuveríš mi, je úplne dokonalý!!!!" Kričí a ja neviem, čo povedať. Som tak veľmi šťastná, že sa jej konečne niekto páči a ona sa mi to nebojí sama od seba povedať. Objímem ju: "Ja som tak šťastná! A ako sa volá?" zaujímam sa.

"To ešte neviem, ale zistím to!" Hinata začne tancovať po celej izbe. Takúto šťastnú som ju asi ešte nevidela. Tak strašne sa teším a prajem jej všetko šťastie sveta.

"Ja som tiež videla chalana, ktorý bol naozaj krásny.." Spomeniem si na jeho tmavé, prenikavé oči. Roztápam sa. Hinata zbystrie a začne sa usmievať.

"Sakura! Mám nápad! Poďme ich oboch nájsť. Ja ti ukážem toho môjho a ty zase mne toho svojho!" Chytí ma za ruky a odvádza na chodbu.

"Dobre, som naozaj zvedavá, ktorý chalan ťa to tak okúzlil." Ruku jej položím na ramená a spoločne odchádzame hľadať tých, ktorí nás tak privádzajú k šialenstvu.

"Sakura, už sme hľadali všade.." Hinata vyzerá dosť vyčerpane, ale aj ja. Už chodíme po celej škole asi hodinu. Povzdychnem si. Má pravdu, možno odišli.. Už sa chystám navrhnúť, aby sme išli späť do izby alebo do kaviarne si niečo dať na jedenie, keď v tom Hinata zhíkne. Pozerá sa dole zábradlím: "Sakura!! Poď sem rýchlo, našla som ho! Poď, poď, poď! Musíš ho vidieť." Rýchlo sa aj ja nahnem cez zábradlie. Vidím partiu piatich chalanov, ktorí sa o niečom bavia. Keď v tom prestanem dýchať. Stojí tam aj on. Nervózne pozriem na Hinatu. Tá sa na nich zasneno pozerá, teda na toho svojho.. Chytá ma panika. Čo ak mi povie, že ten jej pán Dokonalý, je aj ten môj pán Dokonalý? Čo spravím? V duchu sa modlím, aby sa to tak nestalo, aby mi povedala, že ten, ktorý sa jej to tak páči je ten vedľa neho.. Ale, niečo mi našepkáva, že to tak asi nebude.

"Ktorý to je?" spýtam sa opatrne, na tóne môjho hlasu dá spoznať nervozita.

"Tamten! Ten s čiernymi vlasmi!" Moje obávanie sa naplnilo. Ukazovala na chalana, ktorého som asi pred hodinou po prvý krát stretla, ktorý bol prvý, ktorý ma dokázal priviesť až k takémuto šialenstvu. Moje ruky aj nohy sa trasú, myslím, že omdliem. Prečo sa muselo toto stať? Chcem sa zahrabať pod zem. Nie, nie, nie! Povedzte mi niekto, že sa mi to sníva, že je to iba zlý sen.. Do očí sa mi hrnú slzy.

"Nie je nádherný?" pýta sa ma, poskakuje na nohách, je nervózna. Ale určite nie, tak ako ja. Čo jej poviem? Čo jej sakra poviem?! Pozriem na neho. Smeje sa, vidieť, že sa baví s kamarátmi.. Dúfam, že si nás nevšimol.

"Sakura?" Dvíham zrak k Hinate, tá už nedočkavo čaká na moju odpoveď.

"To je on?.. Nevyzerá zle.. Ale nie je to môj typ." zaklamem. Trhá mi to srdce, ale nemôžem jej povedať, že to je ten, ktorý sa mi páči. Nesmiem.. Presne viem, čo by nasledovalo.. Hinata by mi nechala voľnú cestu a ja jej nechcem zničiť príležitosť, keď je taká.. šťastná? No, je vidieť, že je ním dočista okúzlená. Nesmie sa dozvedieť, že sa mi proste páči, nesmie!

"Naozaj neviem, čo na ňom vidíš.."

Hinata na mňa vyvalí oči. "Čože? Veď je úplne nádherný!" Znova sa na neho zasnívane zapozerá. Hryziem si peru. Bože môj, čo mám robiť? Je správne, že jej takto klamem? Ja to nechcem, ale nemám inú možnosť.. Chcem, aby bola šťastná. Naraz sa otočí sa ku mne: "A ten tvoj? Nie je náhodou s ním? Alebo niekde naokolo?"

Pokrútim hlavou. "Nie.. Nie je tu.." zovrie sa mi srdce. "Určite je starší než my, aj tak vyzeral.. Alebo možno tu bol len na návšteve.. Nechaj to tak, Hinata."

"Sakura, ale.. Predsa si ho chcela nájsť, ja ho chcem tiež vidieť." Keby si len vedela, Hinata..

"Určite tu bol len ako návšteva, nechaj to tak.." Pozriem na neho. Rozpráva sa, keď naraz dvihne ku nám zrak. Pozerá sa mi do očí. Znovu. Pred očami sa mi zahmlí a už iba vidím, ako rýchlo kráča ku schodom, chce ísť k nám! Nie! Panikárim, čo mám robiť? Chcela som upozorniť Hinatu, že k nám ide, ale ona si to očividne už všimla, je nervózna asi tak ako som teraz ja. "Hinata, ja idem do izby!" Poobzerám sa, už je skoro tu. "Neskôr!" A už bežím za roh a tam aj zostanem. Opriem sa o stenu a nazriem, čo sa tam deje.

"Ahoj.. Ja som Sasuke." A už podáva Hinate ruku, tá je celá červená, od hlavy až po päty. Sasuke..

"A-ahoj.. Ja som Hinata." Dúfam, že ma nie je vidieť, nechcem, aby vedeli, že ich sledujem.

"Prosím ťa, kto bolo to dievča, ktoré teraz odišlo? Stála tu s tebou." Čože? On sa zaujíma o mňa? Ale prečo?

"To bola Sakura.. Moja spolužiačka a najlepšia kamarátka."

"Aha a do ktorej triedy chodíte?" Zaujíma sa ďalej.

"Do štvrtého ročníka. A ty?"

"Tiež." Bože..

"Vážne?" Hinata sa celá rozžiarí, "Tak to budeme spolužiaci!"

Zatváram oči. Budeme chodiť do toho istého ročníka? Ruky si prikladám k tvári. Musím ísť do izby a zaliezť 300 metrov pod zem.. Alebo teda aspoň pod posteľ.

Ako prechádzam chodbami, narazím na Shikamara. "Ahoj, Sakura."

"Ahoj.."

"Deje sa niečo?" pýta sa ma. Je všímavý a aj keď ho beriem za jedného z najlepších priateľov, toto mu nemôžem povedať. Nikto sa to nesmie dozvedieť. Dokonca ani Ino.

"Nie, nie.. Len mi je nejako nevoľno, ešte som nič nejedla.."

"Aha.. No, rád by som ťa pozval na niečo, ale musím odísť. Prosím ťa, odkážeš Ino, že potom za ňou prídem, musím jej niečo povedať."

"Samozrejme." Usmejem sa.

"Dobre, tak sa zatiaľ maj." Bozkáva ma na líce a už odchádza.

Keď prídem do izby, okamžite sa zvalím na posteľ. A začnú mi slziť oči. Všetky tie pocity, ktoré som doteraz zadržiavala sa derú von. Nie, nesmiem plakať. Niekto by náhodou prišiel a uvidel by ma.. Čo by som povedala? A keby prišla Hinata? Pred ňou by som si nič nevymyslela, ona ma pozná lepšie než ktokoľvek iný. Posadím sa a začnem si utierať slzy. Naraz naozaj prichádza Hinata. Dúfam, že nie je poznať, že som plakala.

"Sakura!!!!! Bože, ja som taká šťastná! Rozprávali sme sa a on bude chodiť do štvrtého ročníka, do nášho ročníka!" Prevrátim očami a vstávam z postele. Prečo mi to musí stále hovoriť?! Dobre, ona nevie, čo sa deje.. Ale.. Ach jaj. Idem po schodoch a sadnem si za stôl zo zrkadlom. Vidím ako Hinata prišla tiež hore.

"Pýtal sa aj na teba." Ja viem.

"Naozaj? A čo také.." pýtam sa. Nevie, že som tam stála a všetko počula.

"Ako sa voláš."

Neodpovedám, pretože ani neviem, čo také jej nato povedať. Naraz počujeme otvorenie dverí. Určite je to Ino. Dúfam, že to tu nejako odľahčí.. Ale to, čo naraz vidím v zrkadle ma prekvapí.. A neviem, či príjemne alebo nepríjemne. Sasuke.

"Čo- čo tu robíš?" pýta sa ho Hinata.

"Ehmm.. Prišiel som za Sa-" pokračuje, ale ja ho prerušujem.

"Mňa absolútne netrápi, prečo si sem prišiel, toto je dievčenská izba a chodba, keď ťa tu dozorca na čape, budeme mať problémy všetci! Tak láskavo vypadni!" Moje slová prekvapujú mňa samotnú ale aj Sasukeho. Síce sa tvári úplne ľahostajne, ja to vidím z jeho pohľadu. Otvára ústa, aby niečo povedal. "Nie, nič nehovor a vypadni!" pokračujem. Týmto správaním možno Hinata nikdy nezistí, že sa mi pán Temný Sasuke páči. Musím ho rýchlo dostať z hlavy.

Neodpovedá, pravdepodobne ani nevie čo by mal odpovedať. Nakoniec prehovorí: "Prišiel som za.. Hinatou." A táto jeho veta mi praskla srdce. Áno, aj keď to je nemožné, v kútiku duše som dúfala, že prišiel za mnou.. Neviem, prečo ma to tak prekvapuje, že povedal jej meno.

"Za- za mnou?" koktá Hinata. Lenže on zo mňa nespúšťa zrak. Niečo mi tu nesedí. Prečo sa tak na mňa stále pozerá? Tak zaujato.. Nakoniec sa otočí k nej a chytá ju za ruky. Nie..

"Prišiel som za tebou.. Lebo.. No.. Chcem som ťa poprosiť, či by si mi nepoukazovala školu. Zdáš sa mi naozaj fajn, namiesto od niektorých." Tým myslel mňa. Prečo mám taký pocit, akoby si to práve vymyslel. Ale to určite nie, je to len výplod mojej fantázie. Hinata sa mu určite páči. A tak je to dobre. Alebo nie? Moje emócie sa znova derú na povrch. Očí sa mi lesknú. Rýchlo odvrátim od nich zrak, nesmú ma vidieť. Idem dole po schodoch a odchádzam z izby. Zhlboka sa nadýchnem a vydýchnem. V hlave mi víri množstvo myšlienok, čo práve robia.. Možno jej práve povedal, že sa mu páči. A možno.. možno ju pobozkal. Nie, nie, nesmiem nad tým premýšľať.. Mala by som sa najesť, od rána som nič nejedla a už je niečo po obede. Namierim si to von do areálu, do kaviarne.

Rozťahujem dáždnik, ktorý je súčasťou stola, pretože mi slnko svieti rovno do očí a sadám si. Moje myšlienky znova uberajú smer tam, kam by nemali. Ale našťastie prichádza Ino, možno ma dokáže rozptýliť.

"Sakura.." oslovuje ma a sadá si za stôl.

"Tak čo, poobzerala si sa?" žmurknem na ňu a ona si odfrkne.

"Áno.. Ale potom som hľadala Shikamara a ten nikde! Pýtala som sa aj Naruta, Chojiho, Kibu, každého! Ale nikto nevie, kam odišiel."

"Ja som ho stretla, povedal mi, že ti mám odkázať, že musí odísť, ale potom za tebou príde, chce ti niečo povedať.."

"On odišiel?" zatvári sa znechutene, "A čo mi chce povedať?"

"Neviem, nepovedal mi a ani som sa nepýtala."

"No to je teraz jedno.. Počuj a kde je vlastne Hinata?" Nie, nechcem sa baviť o Hinate a pánovi Dokonalému.

"Je v izbe.. S chalanom.."

"S chalanom?!" Ino vystrie. "S akým chalanom? Hinata a s chalanom?"

"S nejakým novým.. Tuším sa volá Sasuke.."

"A čo tam spolu robia?"

Prevrátim očami. Ino! Nechcem sa o tom baviť.. Myslela som si, že ma rozptýliš, ale asi nie.

"Ako to mám vedieť?!" vyprsknem.

"Okej, čo si taká podráždená.."

Uhnem jej pohľadu. "Nie som podráždená." Som veľmi podráždená.

Prichádza k nám Lyra- čašníčka. Je asi o rok staršia a je naozaj veľmi milá.

"Ahojte, tak, čo si dáte?" pýta sa.

"Ja si dám iba kávu, nie som hladná." hovorí Ino.

Hmm, čo si dám ja? "Ja si dám nejaký šalát, prosím."

"Hneď tu bude." Lyra sa vrelo usmeje a odchádza.

"Sakura, ak ťa niečo trápi, tak mi to povedz, mne môžeš veriť." ponúka mi Ino. Ale ja neviem, či jej to mám povedať. Lepšie bude, keď si to nechám pre seba. Ino hovorím naozaj všetko, ale toto.. nie.

"Naozaj mi nič nie je.. Možno to bude tým, že som hladná.. Nevšímaj si ma."

Zatvári sa neisto a ako keby ľútostne. Ona niečo určite tuší..

"Dobre.. Ale keby si predsa len chcela, som tu vždy pre teba."