Nepotrebujem peknú poéziu • 1. kapitola

Ahojte, takže pridávam prvú časť, pevne verím, že sa vám bude páčiť. :3 Je trošku kratšia, ale snáď to nevadí. :) A ešte som chcela povedať, že som tak trošku.. sklamaná? Možno aj naštvaná.. S Hin sme sa rozprávali a niektoré SB nás málinko štvú.. Niektoré.. No, konkrétne sú to dve. Ale nechajme to teraz tak, ešte vymyslíme, čo s tým spravíme a ozveme sa. Tak užite si dielik. :)

---

Budím sa na odporné drnčanie budíka. Čo to sakra?! Otváram oči a zisťujem, že to je Hinatin budík. Lenže tá sa nezobúdza, dokonca ani Ino, ktorá spí vedľa Hinaty, tým pádom aj pri budíku. Otrávene vstávam a vypínam budík. Načo ho vôbec má nastavený? Veď dnes nie je škola a neviem o ničom, prečo by mala tak skoro vstávať. Pozriem na hodinky. Chvíľu mi trvá, kým sa mi zaostrí zrak, predsa je tu tma a ešte som len pred pár sekundami vstala. Šokovane zisťujem, že je ešte skoršie než som si myslela- 5:30. Frustrovane si prehrabnem vlasy a zohnem sa k Hinate. Jemne jej začnem triasť ramenom a ona sa konečne budí. Pozerá sa na mňa dosť rozospato, kmitá mihalnicami, aby si uvedomila, že som ju zobudila pravdepodobne z ďalšieho jej cukríkového snu. Áno, presne tak. Cukríkového. Skoro každý deň mi rozpráva ako sa jej snívalo, že pláva po karamelovej rieke, oberá cukríky zo stromov a býva v obrovskej čokoládovej buchte. Je to vôbec zdravé? Teraz nemyslím všetok ten cukor, ale to, že sa jej snívajú také čudné sny. Ale keď tak premýšľam, tak Hinata je Hinata, neprekvapuje ma to. Tie jej bláznivé nápady sú určite inšpirované z jej pamätného denníčka snov. Aj keď je niekedy, NIEKEDY, šialená, príšerne ju mám rada. A Ino? To je ešte väčší blázon než Hinata. Bez nich dvoch by som v tejto škole a internáte určite neprežila.

"Sakura? Čo sa deje? Prečo ma budíš?" pýta sa ma Hinata a pritom si zívne.

"Veď si mala nastavený budík, ale nebudila si sa." odpovedám šeptom, pretože nechcem zobudiť Ino. Ale keď nad tým tak premýšľam, ju by asi nezobudilo ani stádo koní.

"Budík? Aký budík?"

Ona nevie, že si nastavila budík? "No budík, tvoj budík, predsa!" Zoberiem ho zo stola a natrčím jej ho pred tvár. "Tento budík."

"A ja že som si ho nastavila?"

To snáď nemyslí vážne, zabite ma niekto. S povzdychom si prikladám ruku na tvár. "Ano, Hinata. Zvonil tu, lenže ty a ani Ino ste sa neboli schopné zobudiť, tak som ho vypla. Potom som ťa zobudila, pretože som si myslela, že niekde musíš ísť.."

"Aha.. Ale ja si nepamätám, žeby som si ho nastavovala.." Hinata sa tvári rozmýšľavo, určite si snaží spomenúť. "Naozaj neviem, nepamätám si.. Asi mám sklerózu." zasmeje sa a ja tiež.

"No to je jedno. Ja si idem ešte ľahnúť." poviem a poberám sa ku svojej posteli, ktorá je rovno oproti tej Hinatinej.

"Áno," znovu si zívne, "veď aj ja.."

Prikrývam sa perinou a zatváram oči. Netrvá dlho a ja už znova neviem o svete..

Keď už svetlo preniká cez okná a lúče mi dopadajú na tvár, ja sa znovu zobúdzam. Zisťujem, že Ino aj Hinata už vstali. Pravdepodobne su hore v šatníku alebo v kúpeľni. Načiahnem rukou po mobile a pozerám na hodiny. Je 10:36. Zajtra sa začína škola, takže si budem musieť odvyknúť zaspávať o druhej v noci a vstávať o pol jedenástej. Zdvíham a namierim si to rovno do kúpeľne. Hinata ani Ino tam nie sú, takže ju mám iba pre seba. Vyčistím si zuby a potom idem do sprchy. Siaham po šampóne a začnem si s umývať vlasy. Naraz počujem, ako niekto otvoril dvere. Samozrejme, že to sú Hin a Ino. Ich smiech by rozpoznal každý na stovky míľ. Rýchlo si zmývam šampón a vyliezam zo sprchy. V župane vychádzam z kúpeľne a keď sa pozriem dole, vidím ako Hinata aj Ino sedia na posteli a o niečom sa zaujato rozprávajú. Kráčam po schodoch iba v župane a vlasy mám obalené do uteráka.

"Sakura!!!!!!" kričí Ino.

"Čo sa deje? Nejaké pojašené ste, nie?" zasmejem sa a Ino iba s úsmevom prikývne.

"Vedela si, že dnes prichádzajú nováčikovia?" pýta sa ma a ja sa čudujem, pretože noví spolužiaci zvyčajne prichádzajú v deň začiatku školy a nie deň pred ním. Ale aj tak mi to nedáva zmysel, prečo je Ino z toho tak vedľa.

"A čo ťa prinútilo byť z toho tak vedľa?"

"Akože čo ma prinútilo. Predsa prídu noví chalani! Mala by som si ich ísť obzrieť.." povie a začne si upravovať vlasy. Pozriem na Hinatu a tá sa zatvári dosť nechápavo, tak ako ja po celú dobu.

"Ino? Ale veď, nechceš náhodou niečo riešiť so Shikamarom?" zaujíma sa Hinata, presne to som sa chcela spýtať aj ja.

"Chcem, ale to neznamená, že sa nemôžem poobzerať po iných.. Chcem sa iba sa pokochať, načo mám potom oči?" Stiahne si gumičku z vlasov a prehrabne si ich. Takto vyzerá naozaj krásne. Ale to ona vždy. "Hinata, ty by si mala ísť so mnou, možno ti niekoho nájdeme!" Hinata vytreští oči. Ale Ino má pravdu.. Nechcem byť zlá, to vôbec nie, ale Hinata ešte nemala nijaký vážny vzťah.. Možno by jej to aj prospelo. Podídem k nej, chytím ju okolo ramien a povzbudivo sa usmejem: "Presne tak, Hin! Choď s Ino, určite sa nájde niekto kto sa ti zapáči a určite neodolá tvojmu čaru! Si krásna, tak to využi!" Lenže je vidieť, že ona váha. Prečo sakra?! Je naozaj veľmi krásna, chalani by sa okolo nej len tak množili, keby nebola taká plachá. Nakoniec pritakáva. Ino sa široko usmeje a už ju ťahá za ruku von z izby. Možno by som sa aj ja mohla ísť pozrieť, kto k nám prišiel tento rok. A aj pôjdem. A tiež by som sa mala aj naraňajkovať, lenže dnes nejako nemám chuť na jedlo. Idem znovu hore po schodoch a sadnem si k zrkadlu. Siahnem po féne a začnem si sušiť vlasy. Nerada to robím, nechcem si ich ničiť, ale nemám čas nato, aby som čakala kým mi uschnú samy. O pár minút sú už úplne suché, tak si ich ešte rýchlo prečešem. Poberám sa do skrine a vyťahujem rifle a biele tričko s krátkym rukávom. ako topánky si vyberám moje obľúbené šedé conversy. Posledný krát sa pozriem do zrkadla a idem. Naozaj som zvedavá na nových spolužiakov. Budú sympatickí? Uvidíme. Ako kráčam chodbou, tak uvidím ako ku mne prichádza Kohaku. Ale nie. Kohaku je o rok mladší než ja a stále ma.. otravuje. Najskôr to bolo ešte znesiteľné, ale už to prerástlo do veľkých rozmerov.

"Ahoj, Sakura, práve som ťa hľadal!" Nasadí široký úsmev. Neisto sa naňho usmejem.

"Ahoj, Kohaku.. Potrebuješ niečo?"

"No, chcel som sa ťa spýtať, či by si nemala dnes večer čas.." A je to tu. Čo mu mám povedať? Nechcem ho raniť, lenže už mi dochádzajú výhovorky.

"Ja.. rada by som šla, ale nemám čas.." Alebo skôr záujem. Prečo mu to nechce dôjsť?!

"A prečo?" pýta sa ma. To ako myslí vážne? Nie, nie, nie, nie, NIE! kričí moje podvedomie. Takto to už naozaj nejde! Musím mu povedať, že nie je môj typ.. Aj keď ho to možno zraní, ale musím mu to povedať.

"Pozri, Kohaku.. Si naozaj milý, aj pekný, ale ja proste nemám záujem.. Veľmi sa ti ospravedlňujem." Tak a povedala som to. On sklopí hlavu. Bože, teraz mi je ho ľúto.. Nemala som to robiť.. Alebo? Nie, takto je to lepšie, pravda niekedy bolí a on sa cez to musí preniesť.

"Dobre, chápem. Rád som ťa znovu videl. Maj sa.." a odchádza. Povzdychnem si a pokračujem smerom do hlavnej haly. Je tu veľa ľudí, tento rok ich prišlo dosť. Rozhliadam sa, či náhodou nezazriem Ino a Hinatu, ale márne. Pokračujem ďalej, zahnem za roh a uvidím Tsunade- riaditeľku tejto školy. Ale keď uvidím, s kým sa to rozpráva, zastavuje sa mi dych. Čiernovlasý a tmavooký chalan, môže byť v mojom veku. Pár krát zažmurkám, aby som si overila, či je toto vlastne realita. Krajšieho chalana som asi ešte nevidela. Naraz sa pozrie mojim smerom a ja vidím, ako mi hľadí rovno do očí. Bože môj.