Bláznivá • 1. kapitola

Ahojte :) Prinášam 1. časť Bláznivej. Pôvodne som vôbec nevedela, čo pridám, ale rozhodla som sa pre túto poviedku, lebo v poslednom čase sa mi písala asi najlepšie :D Verím, že si kapitolku užijete, príjemné čítanie :)

---

UPOZORNENIE!!!: V tomto príbehu sa vám možno bude zdať divné, že namiesto Hinata sa tam vyskytuje meno Hanita, ale má to tak byť, pretože naša modrovláska si celkom rada strieľa z ľudí (aspoň v tejto poviedke) , takže preto :) čiže Hinata=Hanita.

"Dobrý deň, slečna Yoko. Som rada, že sa podarilo nájsť vás nemusíte mať obavy, budeme sa snažiť vám pomôcť." prehovorila blondínka. Nechápem, komu to však hovorí, pretože ja nie som Yoko a nikto okrem mňa v tejto poondenej čakárni už nesedí. Nehovorím radšej nič a iba kývnem hlavou. Možno by som jej mala začať vysvetľovať, že neviem, o kom a ani o čom hovorí a že nijakú Yoko tu nevidím a že ja Yoko nie som, ale asi by mi neuverila ako mi neuveril ani nejaký šedovlasý muž, ktorý ma čakal pred školou. Tvrdil, že už si pre mňa prišli a že sa nemusím obávať, že veci už mám tam. Nechápala som a snažila som sa mu vysvetliť, že mu vôbec nerozumiem, no on iba krútil hlavou a tvrdil, že pozná stovky takých prípadov ako som ja. "Najskôr len krútite hlavou, ale tak to u vás, u bláznov, väčšinou chodí..." Vôbec som ho zasa nechápala a snažila som sa brániť, pretože sa ma snažil dostať do nejakej dodávky. Čo ak je to nejaký úchyl? pomyslela som si. Nie, nemôže to byť úchyl, na to mám čuch, dokážem rozpoznať ľudí už na prvý pohľad.... Ale čo ak? opäť mi vŕtalo hlavou a snažila som sa brániť. Zrazu som len pocítila nejaké buchnutie na mojom zátylku a potom už nič neviem. Keď som sa zobudila, bola som už tu.

"Prepáčte, ale to musí byť nejaký omyl..." začala som, no ona mi skočila do reči. "Samozrejme že nie! Konečne sa nám podarilo vystopovať vás a teraz si vás už len tak nenecháme!" oponovala a ja som na sebe cítila jej prísny pohľad. Super, takže sa asi budem musieť zmieriť s tým, že som nejaká Yoko a že som blázon. Možno to nebude až také zlé, ako si predstavujem a za dobré správanie by ma mohli pustiť, no nie?

"Dobre, takže teraz vás, alebo ťa, ak ti teda môžem tykať odvediem do tvojej izby. Budeš bývať spolu s Hinatou, je to veľmi milé dievča, nemusíš sa obávať." usmiala sa na mňa a ja som cítila, ako ma oblieva studený pot. To sa budem deliť o izbu s nejako bláznivou ženskou? Určite bude mať aspoň 50 rokov a to nie je žiadna sláva, pretože ja mám len 19 a nebudem sa s ňou ani normálne môcť porozprávať, pretože nebude ničomu rozumieť... Kde som sa to, dopekla, dostala? Opäť len pritakám a postavím sa. Blondína ma vedie po dlhej chodbe až nakoniec zabočí doprava, prejdeme asi 3 metre, zabočí doprava a potom otvorí dvere na izbe číslo 57. Super, nie len že budem bývať v blázinci s nejakou bláznivou neviem čo, ale ešte k tomu tu budem každý večer otvárať 57 dverí, dokedy nenájdem svoju izbu!

"Ehm... Koľko tu máte izieb?" opýtam sa nesmelo.

,"Asi tak 130, prečo?" opýta sa.

"Len tak..." odpoviem, no v duchu si predstavujem, ako sa tu strácam. Bude tu aspoň 130 bláznov, ľudí, ako som ja a... Počkať, veď ja nie som blázon! Určite po čase prídu na to, že toto celé je jedno veľké nedorozumenie a pustia ma domov. Musia na to prísť!

"Všetci sú teraz v jedálni na večeri, ak chceš, môžeš sa ísť tiež najesť." osloví ma a ani nepočká na odpoveď a odchádza. Rýchlo za ňou vybehnem a nasledujem ju až na už spomínané miesto. Vidím tam kopu celkom normálne vyzerajúcich ľudí, ako jedia a rozprávajú sa. Prebehnem očami po miestnosti a snažím sa nájsť voľné miesto, ktoré mi poskytuje stôl, pri ktorom sedí nejaká modrovláska a blondiak. opatrne si zoberiem misku s pudingom a banán a namierim si to k nim.

"Môžem si prisadnúť?" opýtam sa.

"Vítam ťa v Ohnivej zemi, dúfam, že si priniesla ten požadovaný zvitok, už ťa očakávame!" odpovie blondiak a ukáže na stoličku. Ostávam stáť s vyvalenými očami. ČO JE DOFRASA TOTO???

"Nemusíš s báť, Indigo ťa už privítal, môžeš si sadnúť!" povie modrovláska a opäť ukáže na voľné miesto vedľa seba. Nesmelo si sadám.

"Och, mimochodom, ja som Hanitka!" predstaví sa mi a začne dvíhať pravú nohu, ktorú smeruje ku mojej ruke. To je akože čo? nejaký pozdrav postihnutých, ktorým amputovali ruky? Rýchli teda chytím do ruky jej nohu s nádejou, že nesmrdí, zatrasiem ňou a potom sa pustím do pudingu.

"Ty sa určite voláš Ayame alebo ?" opýta sa blondiak a podáva mi ruku na zoznámenie.

"Nie, ja som Sakura, ale všetci si myslia, že sa volám Yoko." začnem rozprávať. Prečo im to vlastne rozprávam? Veď aj tak to nemôžu pochopiť, sú to blázni!

"Kura, Kurasa, Sakura! Veď ty si vlastne Kura!" poteší sa Hanita.

"Hmmm, to je drsné, takže si buď Anbu alebo nejaký utečenec, že?" skonštatuje Indigo, keď ho modrovlasá konečne pustí ku slovu. Aký Anbu? To zasa čo?

"Och, Indigo, ona nemôže byť Anbu, veď nemá masku!" zapiští Hanita. Fakt ničomu nerozumiem, toto mi bude musieť niekto vysvetliť!

"Ozaj, nepozeráš náhodou anime? je to celkom super, napríklad taký Bleach..." povie a ja sa opäť zatvárim zvláštne.

"Aké je vlastne tvoje pravé meno?" opýtam sa a strčím si do úst poslednú lyžicu vanilkového pudingu. Na to, že je to taký zapadákov tu varia celkom dobre, určite lepšie, ako moja mama...

"Volám sa Naruto, ale tu mi každý hovorí Indigo a aj ty môžeš!" odpovie, chytí do ruky banán a tvári sa, že má zbraň.

"Už zasa sa tak na mňa pozerá, povedz jej niečo!" zašepká ustráchaná modrovláska prosebne a pozrie sa na Naruta, teda vlastne Indiga.

"Kde je? Mám jej uštedriť jednu z mojich super rána? Alebo mám radšej použiť nejakú super techniku?" pozrie sa na ňu sprisahanecky a pohľadom behá po jedálni.

"Čo sa deje?" opýtam sa.

"To všetko ona!" povie Hanita, chytí ma za ruku a ukazuje na nejaké dievča s dvoma drdolmi na hlave.

"To je Tenten, vrahyňa všetkých dôb, už sa ma raz pokúšala zabiť!" šepne modrovláska a ja opäť len pritakávam. Vážne ničomu už nechápem.

"Do izieb!" zareve niekto a ja sa otáčam. V jedálni razom stíchne vrava a všetci poslušne odnášajú prázdne misky späť k jedálenskému okienku. Aj my sa zdvíhame a tiež odchádzame.

"Kto to tak zareval?" opýtam sa, keď sme už v bezpečnej vzdialenosti od jedálne.

"To bola bábi Tsunade, tá kričí veľmi rada." odpovie blonďák.

"Aha." odpoviem nasucho.

"Na koľkátke bývaš?" opýta sa ma Hanita.

"Na 57-čke, ty?" Modlím sa, nech nemám izbu spolu s ňou. To asi už fakt neprežijem. Bábi Tsunade síce hovorila, že mám mať izbu s nejakou Hinatou, ale veď toto je Hanita, to by musel byť ďalší omyl!

"Jéj, to je super, ja tiež! Takže sme spolu!" poteší sa, no moje obavy sa naplnia.

"Ja bývam na chalanskej strane, to sú izby od 70 do 130." poznamená blondiak a vydá sa opačným smerom, no ešte nám zamáva a zakričí: "Nebojte sa, prídem vás pozrieť!" Potom počujem už len jeho kroky po schodoch.

"Nie je náhodou zakázané, aby chalani chodili do babských izieb?" uvažujem.

"Máš pravdu, ale Indigo je iný, on sa totiž dokáže teleportovať, pretože je ninja!" vysvetľuje mi zatiaľ čo prechádzame popri izbe 36.

"Aha, tak to je iné." vzdychnem a nasledujem ju. Konečne sa dostávame do našej izby, v ktorej ma už čaká kufor s menom Yoko Haruki.

"Čo tam máš?" opýta sa ma modrovláska.

"To ešte neviem." odvetím jej a rozmýšľam , či jej mám povedať ako som sa sem vôbec dostala.

"Ako to, že nevieš?" podiví sa a nakúka mi ponad plece na obsah "mojej" batožiny.

"pretože toto nie je môj kufor a ja nie som nijaká Yoko, už som ti predsa hovorila, že som Sakura." vysvetľujem znova.

"Kura, Kurasa, Sakura!!! No jasnééé!" zapiští a hodí sa na jednu z postelí. "toto je moja posteľ." povie, postaví sa a ukáže na posteľ s bledomodrými prikrývkami a veľkým plyšovým medveďom.

"Dobre, takže ja budem spať na tej pri okne." pozriem sa k oknu, na ktorom sa skvejú hrdzavé tyče. To si akože fakt myslia, že by odtiaľto niekto utekal? Dobre, ja hej, ale je logické, že nebudem len tak skákať z nejakého druhého poschodia, keď sa priamo podo mnou skvie nádherný betónový chodník a sú tam staré okná, ktoré pravdepodobne postihne smrť upálením v kotli (to by z nich najskôr museli odstrániť sklá)...

Opatrne odhrniem taktiež bledomodrú prikrývku, pod ktorou sa nachádza zhúžvané biele pyžamo. Zaujímalo by ma, prečo na ňom nie sú pásiky, keď už tu majú aj mreže na oknách...

"O koľkej pôjdeme spať?" opýta sa ma Hanita a ukáže na digitálne hodiny s budíkom na jej stole. Červené čísla ukazujú, že je 20:18.

"Neviem, kedy chceš?" opýtam sa jej.

"No, trebárs tak za 2 hodiny, pretože ráno musíme stávať už o 5:30, ale ak chceš, môžeš si ísť ľahnúť aj neskôr. Ja sa potrebujem vždy dobre vyspať." oznámi.

"Hm, myslím že tiež pôjdem spať vtedy, ale čo máme teraz akože robiť?"

"Musíš si nájsť nejakú zábavu, napríklad behanie po izbe, to je veľmi dobrá činnosť, len potom v izbe pod nami trocha padá omietka!" zasmeje sa, no ja jej návrh odmietam. Čo za blázna by behalo len tak po izbe? No predsa Hanita!

"Niečo iné? Nemáte tu počítače? Telefón mi totiž zhabali..."

"To je čo?" opýta sa so záujmom, akoby som bola z iného vesmíru.

"Koľko máš vlastne rokov?" opýtam sa vystrašene. Na 50 nevyzerá...

"Mám 19 rokov a som tu už 4 roky, haluz, že?" Takže toľko čo aj ja. Hm, mala by teda vedieť, čo je to počítať, nie? Alebo je aj sklerotická?

"To je jedno, pôjdem sa osprchovať. Kde môžem nájsť čistý uterák, kefku atď.?" opýtam sa a snažím sa tváriť aspoň trocha normálne. Myšlienka, že tu ostanem neviem koľko ma dosť desí.

"V tej veľkej drevenej veci sú tie biele veci na onéé..." prehovorí a ja sa snažím rozlúštiť, čo sa mi snaží povedať. Zajtra asi zájdem za Tsunade a opýtam sa jej akú diagnózu má toto modrovlasé dievča. Pravdepodobne takú, ktorá sa vyskytuje raz za 1 000 000 rokov.

"Dobre, ideš tiež?" opäť sa snažím nadviazať rozhovor a idem ku skrini- jedinej veľkej drevenej veci, v ktorej sú ďalšie biele veci na onéé.

"Prídem, len si nachystám posteľ a veci." odpovedá už zasa normálne. Beriem si uterák a pyžamo a rozmýšľam, kde sú vlastne kúpeľne. Viem, že majú byť spoločné, ale kde sa nachádzajú mi nepovedal nikto.

"Ozaj, kde sú kúpeľne?"

"vieš, kde je jedáleň?" opýta sa a ja sa snažím vybaviť si cestu k tej miestnosti.

"No, zhruba áno."

"Tak prídeš k jedálni a potom na konci tej chodby vľavo sú kúpeľne- babské zvlášť, chalanské zvlášť- tie sú na druhej strane chodby." vysvetlí mi a ja sa teda idem umyť.

Ružovláska si nevedela ani predstaviť, ako to vydrží s jej spolubývajúcou, ktorá sa mení každých 5 minút, ninjom Indigom, vrahyňou Tenten a kopou ďalších bláznov. To však ešte netušila, čo ju bude čakať na ceste späť do izby a ráno.