Vychovaná ulicou • 1. kapitola

Ahojte! Konečne tu máme prvý dielik z tejto poviedky :) Dúfam, že sa Vám bude páčiť, aj keď je zrejme trocha nudnejší, o je to prvý dielik :) Budem rada, ak za sebou zanecháte nejaký komentár alebo hviezdičku, pretože ma to vždy poteší a nakopne k pokračovaniu :) Príjemné čítanie :)

---

Sakura

"Pozri, čo som priniesla!" zakričala na mňa Hinata a rútila sa ku mne ako obrovský snehuliak.

"Čo to je?" opýtam sa so zvedavosťou.

"Deky, koberce... Veci, ktoré už nikto zjavne nechcel a nepotreboval, takže ich dal ku kontajnerom no a práve dnes som išla okolo a napadlo mi, že by sa nám mohli hodiť.."

"No, myslím že budú, pretože deckám už začína byť poriadna zima a ak sa mám priznať, tak aj mne, no predovšetkým je potrebné, aby nemrzli deti." priznala som jej a pošúchala si ruky, pretože boli od zimy také skrehnuté, že som si ich ani necítila.

"To máš pravdu. Zima sa blíži a my ju asi opäť strávime pod mostom." posmutnela Hin.

"Neboj sa, niečo vymyslíme. Možno sa Narutovi podarilo nájsť domov aspoň pre niektoré deti." snažila som sa ju potešiť, no zrejme márne, pretože som v diaľke zazrela Naruta, ako kráča smerom ku nám a nevyzeral dva razy šťastne.

"Tak čo? Zohnal si už niečo?" vyzvedám od Naruta a v mojom hlase je zrejme dosť počuť veľkú nádej, pretože zatiaľ som to nevzdala. Iba nesúhlasne zakrútil hlavou a smutne sa na nás usmial.

"Nič to. Nejako to zvládneme aj túto zimu, nebojte sa." oznámila som im a snažila som sa, aby to znelo presvedčivo. Bohužiaľ, asi neznelo.

Sasuke

Bože! Čo mám robiť v takomto zapadákove? Nudiť sa, nudiť sa a ešte raz, nudiť sa! Nič sa tu nedá robiť, služobníctvo je tu na hov** a žiadna zábava. Možno by som si mohol niekde vyraziť, samozrejme, keby mi to môj drahý braček dovolil. Asi si myslí, že mám 3 roky, keď ma tak stráži. Bodaj by musel niekde odcestovať! Nie je s ním žiadna zábava, furt ma iba provokuje a znemožňuje. Naviac, nie je za žiadnu zábavu, nemôžem si sem doviesť ani dievča! Čo si o sebe akože myslí? Že mi bude robiť pestúnku?! Tak to je na omyle, pretože ja sa o seba viem postarať aj sám!

"Sasukee! Večera!" zakričí na mňa odniekiaľ, pravdepodobne z jedálne. Neostáva mi nič iné, ako zbehnúť dole na prízemie a rýchlo sa najesť a opäť sa ísť nudiť. Čo som komu spravil?!

Späť pod mostom- Sakura

"Nech sa páči." podala som deku malému hnedovlasému chlapčekovi, ktorý si tiež našiel svoje miesto tuto pod mostom. "Ďakujem." poďakoval bojazlivo a vzal si deku. Všetky deti už ležia na koberci a tisnú sa pod našim jediným paplónom a starými moľami rozžranými dekami. Je to smutné, že opäť budeme tráviť Vianoce pod mostom, zatiaľ čo iné deti sa budú tešiť darčekom pod stromčekom v teple domova. Niektorí ľudia si ani nevážia čo všetko majú. Uvedomia si to až keď všetko stratia. Možno sa pýtate, ako som sa vôbec dostala na ulicu, no to je dlhý príbeh. Nie je to nachvíľku, pretože na ulici som už pomerne dlho.

"Tak a teraz.." začal Naruto. "Si povieme rozprávku!" zapišťali snáď všetci malí drobci, ktorí si zamilovali Narutove príbehy, ktoré im rozprával každý večer, keď bol čas. Väčšinou im rozprával rozprávky, no nevynechal ani reálne príbehy a rozprával im často aj svoje príhody. Deti jeho príbehy milovali a vždy zaspali pokojným spánkom. Aspoň nachvíľku ušli realite a mohli sa cítiť, akoby im tieto rozprávky čítala mama alebo otec z knižky. Nie je ľahké sa starať o také malé deti, ktoré tiež nepostihol šťastný osud. Niektoré sú veľmi mlčanlivé, niektoré bojazlivé a niektoré sa pokúsili aj utiecť. My im v ničom nebránime, v podstate sa staráme o to, aby sa mohli zakryť a mali čo vložiť do úst. Je to dosť ťažké, pretože sami sme na ulici. Dúfam, že do rána nenasneží, lebo by sme asi všetci premrzli do kosti. Keby sme aspoň mali strechu nad hlavou, ale to by sme asi chceli moc! Možno sa divíte, prečo nie sme v detskom domove, no všetky sú také preplnené deťmi, ktoré sme niekto "odložil" alebo takými, ktoré sa pokúsili utiecť z domova a nepodarilo sa im to. Pre nás už akosi miesto nezostalo a niektoré decáky sú na tom tak zle, že deťom je aj tak lepšie tu, s nami pod mostom.

"A žili šťastne až do smrti." skončil Naruto a ešte raz skontroloval, či na deti nefúka a či sú dobre zakryté. Môže byť okolo šiestej večer, no čas sa odhaduje ťažko, pretože nemáme nikto hodinky a už je celkom dosť aj tma, pretože začala zima, takže deň je kratší.

"Netušíš, koľko by mohlo byť hodín?" opýtam sa blondiačika po chvíľke ticha.

"To vážne netuším." odpovedal. Naruto. Je celkom fajn chalan a určite si nezaslúži byť na ulici. Neviem o ňom toho veľa, no deťom večne rozprával tie svoje zážitky a ja som sa dozvedela, že jeho rodičia zomreli ešte keď bol malý a on sa tak stal sirotou. Najskôr sa o neho starala jeho babka, no tá bola tiež už stará, takže netrvalo dlho a keď mal 4 roky ho opustila aj jeho babka. Nikto z príbuzných ho nechcel, čo je vlastne dosť smutné. Napokon skončil v detskom domove, kde si nenašiel dokonca ani kamarátov. Všetci sa mu posmievali a šikanovali ho, pretože mal blonďavé vlasy, takže si automaticky mysleli, že Naruto je hlúpy. Spočiatku to ani nevnímal, no potom si to začal uvedomovať a nemal sa s kým kamarátiť. V decáku som sa potom ocitla nejako aj ja, skamarátila som sa s Hinatou, ktorá tu bola tiež už nejaké roky a ona mi prezradila, že má Naruta rada a že sa s ním chce už dlho kamarátiť, no nevie ako. Mali sme vtedy iba nejako 5-6 rokov. Čiže sme boli celkom malé. Raz sme Naruta pozorovali, ako sa rozpráva sám so sebou a nechápali sme ho. Pridali sme sa k nemu a hrávali sme sa, že sa rozprávame s našimi rodičmi. Všetky decká sa nám začali posmievať, že sme paranoidní atď.. Neriešili sme to. Raz, keď sme už chodili do školy, mali sme okolo 10 rokov a rozhodli sme sa, že utečieme. Všetko sme mali perfektne naplánované, no niekto nás bonzol, takže bolo po úteku. Podarilo sa nám to až o 2 roky, keď som ja mala 13 a oni 12. Nevedeli sme, kde sa máme pobrať, no do detského domova sme sa už vracať nechceli. Nakoniec sme si v jednom lese našli prastarú maringotku, ktorá už zapáchala plesňami, no my sme boli šťastní, že máme svoj "domov". Toto trvalo asi 2 roky, potom objavili maringotku nejaký mladíci, ktorí ju podpálili keď sme v nej neboli. A tak sme sa "ubytovali" pod mostom a sme tu už druhý rok. Je to ťažké, no stačí byť vynaliezavý a skromný a všetko sa dá zvládnuť.

Pomohla som mu aby sa postavil na nohy a spoločne sme sa vydali k Hinate, ktorá mala dneska nočnú hliadku. Totiž, striedame sa v strážení a keby sa niečo stalo tak zobudíme ostatných. ja mám dneska spať pri deťoch, a Hinata strážiť spolu s Narutom.

Okolo polnoci

Netuším, koľko môže byť hodín, no myslím, že už je aj po polnoci. Ešte stále nespím aj keď by som veľmi rada. Som najstaršia, takže cítim za všetko zodpovednosť. Snažím sa dohliadať ešte aj na Naruta s Hin. Zrazu pocítim na tvári niečo studené. Čo to môže byť? Dych sa mi zastaví. Sneží. Jedna vločka padá za druhou a my sme pod mostom. Od zajtra si musíme začať hľadať aspoň nejaký zrúcaný dom, v ktorom by tak nefúkalo. Nemôžeme predsa riskovať ešte aj to, že niektoré z detí bude podchladené.

O 2 hodiny (asi)

Už tu sedím aspoň 2 hodiny a pozorujem, ako vločky poletujú sem a tam a usádzajú sa všade na okolí. Je mi hrozná zima, no snažím sa to vydržať. Zajtra by som mala zohnať nejaké jedlo na trhu. Možno tam bude zasa tá milá pani, ktorá sa nado mnou zľutuje a dá mi aspoň malý bochník chleba. Uvidíme. Trhy začínajú o 6 ráno, no ja nemám poňatia, koľko je vôbec hodín. Niečo ako spánok som nezažila už niekoľko dní, týždňov, dokonca mesiacov. V bruchu mi hlasne škvŕka, no snažím sa zahnať každú myšlienku na jedlo. Možno by som sa mohla zamestnať. Ale kde?! Kto by chcel v práci otrhané špinavé dievča ktoré ani nemá strechu nad hlavou?