V mojom svete • 2. kapitola

Ahojte, takže tu je druhá kapitola, snáď nevadí, že je kratšia. :/ :)

Dúfam, že sa bude páčiť. :3 PS: Nezabudnite na hviezdičky a komentáre! ;) Ďakujem. <3

---

Auto zastavilo pred obrovským domom. Sakura vystúpila a aj keď nebola veľmi nadšená z toho, že sa znovu sťahovali, bola veľmi rada, že je tu. Naposledy videla tento dom, keď mala 7 rokov a odvtedy ubehlo už 8 rokov. Teraz má 15. "Tak Sakura, si rada, že si sa vrátila?" spýtal sa jej otec. "Som rada, že som v tomto dome." Odpovedala svojmu otcovi, dalo by sa povedať, že trochu mrzuto, ale aj zo štipkou radosti. Na tento dom mala aj zlé spomienky, ale viac bolo tých lepších. Tu zažila to najkrajšie detstvo spoločne aj s jej mamou, ktorá však zomrela pri autonehode. Zľahka stačila kľučku na bráne a vstúpila na dlhý chodník, ktorý viedol až ku vchodovým dverám. "Sakura! Bože môj, ty si mi vyrástla!" kričala Naomi. "Naomi! Veľmi si mi chýbala!" "Poď sem, nech ťa vystískam, čerešnička moja!" Sakura sa rozbehla za Naomi a silno ju objala. "Moja maličká, som tak rada, že si späť." Naomi sa skoro rozplakala. Veď Sakuru nevidela tak dlho. Je jej ako dcéra.. Naomi ju ešte pevnejšie stiskla. "Na-o-mi.. Auu, to bolí, heh.." "Prepáč, Saky!" Naomi sa od nej odtiahla, ešte raz sa na ňu pozrela s úsmevom a poslala ju dnu. "Naomi." "Pán Kizashi, som veľmi rada, že Vás opäť vidím." usmiala sa. "Ja teba tiež. Chcem ťa poprosiť, aby si mi na Sakuru dávala pozor. Mne v poslednom čase dosť odvráva a teba bude určite počúvať" "Samozrejme, budem ju strážiť. Ale už poďte do vnútra, nachystala som Vám obed. Určite ste všetci hladný."

"Ďakujem, bol to skvelý obed, Naomi." povedala po jedle Sakura. "Takto som sa nenajedol už veľmi dávno, vďaka, Naomi." pridal sa aj Kizashi. "Tak už sa nemusíte báť, pán Kizashi, takto už môžete jesť každý deň." usmiala sa Naomi. "Tati, ja sa už idem vybaliť. A potom sa pôjdem prejsť po meste." "Dobre Sakura, ale dávaj si pozor. A nezabudni si mobil, zavolám ti, aby som sa ubezpečil, či si v poriadku.." Ružovláska si povzdychla. Kedy sa už konečne prestane o ňu tak strachovať? "Dobre, nezabudnem.." Sakura vybehla hore schodmi a zabočila si to do pravej strany. "Snáď som nezabudla, kde mám izbu." pomyslela si. O chvíľu zbadala dvere, ktoré boli tie správne. Keď ich otvorila, tak ju očarili svetlé farby a krásny nábytok. "Hmm, otec mi to tu asi dal prerobiť. Ale páči sa mi tu." Zvalila sa na posteľ a zadívala sa do stropu. "O dva dni sa mi začína škola.. Čo keď si na ňu nezvyknem? Akí tam budú asi ľudia?" v hlave jej vírilo veľa otázok. "Londýnska stredná škola. Hmm, vraj tá najprestížnejšia v Londýne. Ako to tam asi bude vyzerať?" Ružovláska sa postavila z postele a siahla po kufroch. Začala sa vybaľovať a keď bola už hotová, zišla dole zo schodov do obývačky. Naomi práve utierala prach. "Naomi, otec už odišiel?" "Áno, asi pred desiatimi minútami.. Hovoril, že má jedno dôležité rokovanie." "Aha.. chcela som sa ho niečo spýtať, ale to môžem aj keď príde. Tak ja sa idem prejsť." "Dobre, Saky." Sakura otvorila vchodové dvere a vyrazila do ulíc. Popri tom, ako sa prechádzala si spomenula na jedno miesto, kde práve stavali reštauráciu, keď bola ešte malá. "Ktovie či ešte funguje a či ju vôbec dostavali.." pomyslela si a vydala sa smerom na to miesto. Asi po desiatich minútach cesty tam bola a pozerala sa na taký menší podnik. Vstúpila dnu a na jej prekvapenie tu bolo dosť ľudí. Za pultom stálo jedno dievča. Mohlo jej byť asi tak, ako Sakure a vyzeralo veľmi milo. Ružovláska sa za ňou vybrala. "Ahoj, ja som Sakura a som tu nová." ružovláska sa na ňu usmiala. "Jéj, ahoj! Ja sa volám Hinata. Odkiaľ si?" "Ja vlastne pochádzam odtiaľto, ale posledných osem rokov som bývala v Californií." "Aha a budeš sem chodiť do školy?" "Áno, na londýnsku strednú. O dva dni nastupujem." "Vážne? Práve tam chodím aj ja! Takže sa budeme stretávať." potešila sa modrovláska. "Tak to je super." zaradovala sa Sakura. "A tento podnik patrí tebe?" "Je to rodinný podnik, ale keďže rodina je teraz na dlhodobo odcestovaná, tak to tu riadi môj bratranec Neji." "Hiiiiiiiin!" do podniku práve prichádzala Ino spoločne s Narutom. "Ahojte ľudia!" pozdravila ich Hinata. "A toto pekné dievča sa ako volá?" Naruto si pozorne prezeral ružovlásku. "Ahoj, ja som Sakura." "Ja som Naruto a toto je Ino." "Ahoj, veľmi rada ťa poznávam." plavovláska podala Sakure ruku. "Aj ja teba" usmiala sa. "Sakura bude s nami chodiť do školy." poznamenala Hinata. "Naozaj? Tak sa veľmi teším! Ale musím ťa upozorniť, je to tam ako v stáde!" rozosmiala sa Ino. "Budem sa to tam snažiť zvládnuť." ružovláska sa tiež rozosmiala. "Tak ja už budem musieť ísť.." posmutnela. "otec by sa nahneval, keby som prišla neskoro.." Sakura sa pozrela von oknom, "a ešte to vyzerá tak, že bude pršať.. Tak sa majte!" "Ahoj! A zajtra sa môžeš znova staviť, poprechádzame sa." navrhla ružovláske Hinata. "Ok, veľmi rada." "Ahoooj!" kričali za ňou ešte Ino a Naruto. "Tak.. aj my už pôjdeme. Musíme sa naučiť na zajtra do školy.." "Dobre, v pohode..A prajem veľa šťastia pri učení, hehe." popriala im ešte Hinata. "Ako si to myslela?" spýtal sa Naruto. "Hinata, si veeeeľmi vtipná, ideme sa iba učiť.. A ja viem, že Naruto má oči pre niekoho iného, však?" Ino drgla do Naruta lakťov. "Nie, ja pre nikoho oči nemám! Ticho, Ino!" blondiak sa začervenal. "Tak mi o nej musíte raz porozprávať, mrkla na nich modrovláska. "Bože, ona to naozaj nepochopila..." zalamentovala v duchu Ino.

Sakura práve išla po chodníku, keď sa príšerne rozpršalo. "Musím si švihnúť!" pomyslela si. Ružovláska sa rozhodla, že keď pobeží, bude skoršie doma. Ale práve v tom momente sa jej šmyklo a už by bola na zemi, keby ju nezachytil jeden chalan. Sakura zdvihla hlavu a pozrela do krásnych smaragdových očí, presne takých, akých mala aj ona. Chvíľu sa na seba iba pozerali, keď si práve uvedomila, že on ju stále drží. "Ďa-ďakujem ti, že si ma chytil." rýchlo sa postavila. Čo by si asi tak pomyslel jej otec, keby ju teraz videl? Pravdepodobne by zahnal toho chalana a jej poriadne vynadal. Nemá rád, keď sa okolo jeho dcéry motajú chalani. "Nie je vôbec zač, vlastne som práve išiel okolo.. Keď som videl tú kaluž, tak som sa za tebou rozbehol, pretože som tušil, že sa asi šmykneš." "No, som ti za záchranu veľmi vďačná." usmiala sa naňho. "Ja som Gaara." Gaara sa jej zapozeral do očí a nemohol sa od nich odtrhnúť. "Je tak nádherná.." pomyslel si. "Ja už budem musieť ísť, veľmi sa ponáhľam.. Tak ja ešte raz ďakujem a dúfam, že sa niekedy znovu stretneme." Sakura už išla a Gaarovi ešte zamávala. Ten jej odkýval späť, ale stále tam stál. Ani nevnímal, že prší. "Ale nie, zabudol som sa jej spýtať na meno! Sakra.. už ju nedobehnem.." Gaara sa konečne zobudil z tranzu a zamieril si to rovno k najlepšie kamarátke.

"Ahoj Gaara!" "Ahoj, Hinata." "Tak čo, ako sa máš?" spýtala sa modrovláska kamaráta. "Mám sa dobre aj zle. Práve som spoznal jedno prekrásne dievča a asi som sa do nej zamiloval.." "Naozaj? A vieš, ako sa volá?" "To vlastne ani neviem. Ale bola taká prekrásna.." "Zamiloval si sa do nej, ale nevieš ako sa volá?" Hinata sa musela zasmiať. "Hin, nesmej sa! Proste som sa jej to zabudol spýtať.." "No dobre, dobre.. A prečo sa máš vlastne aj zle?" zaujímala sa modrovláska. "V škole mi to vôbec nejde.. Rozmýšľam, že prestúpim.. Na tej mojej sa mi vôbec nepáči a nebaví ma to tam.." Gaara posmutnel. "To ma mrzí.. Ale ak chceš prestúpiť, vieš, že by som bola veľmi rada, keby si šiel na tú školu, kde chodím ja.." usmiala sa Hinata. "Áno, Hin, viem.. stále mi to opakuješ." zasmial sa. "Ale určite tú možnosť zvážim.." dodal ešte.

Keď Sakura už konečne dorazila domov, mala veľké šťastie, pretože nikto práve nebol v obývačke a tak mohla v kľude prejsť po schodoch až do svojej izby. Po schodoch šla veľmi potichu a keď už bola v izbe tak sa zatvorila, prezliekla sa a zvalila na posteľ. "Bol taký krásny.." zamyslela sa Sakura. "Gaara? Tak sa to volal? Dúfam, že sa ešte stretneme.." pomyslela si ružovláska a hneď na to sa už ocitla v ríši snov..